ROZHOVOR: Veronika Greinerová porazila anorexiu, vyhráva majstrovstvá Slovenska a trénuje ľudí. Spoznajte patanskú superženu

Veronika Greinerová je pýchou nášho kraja. Toto mladé, 24-ročné žieňa z Paty, zanietené pre šport, dodáva inšpiráciu každému naokolo. Vyštudovala žurnalistiku, obľubuje písanie básní. Okrem toho však pravidelne trénuje nielen seba, ale i ďalších nadšencov športu. Viac o tejto mladej nadanej športovkyni sa dočítate v našom rozhovore.

V článku sa dočítate:

• Čo ju priviedlo k street workoutu?
• Ako prekonala anorexiu?
• Akým koníčkom sa venuje?
• Ako pomáha dievčatám, ktoré majú problémy?
• Aké sú jej najväčšie úspechy?
• A mnoho ďalšieho.

Čo ťa priviedlo k street workoutu a ako dlho sa mu venuješ? Prečo ho považuješ za ideálny šport pre teba?

Street workoutu a kalistenike sa venujem skoro šiesty rok. Začnem možno prekvapivo pre čitateľov, ale workout vôbec nie je ideálny šport pre mňa. Som úplne opačný prototyp workoutových atlétov, mám postavu typickú pre vytrvalostných bežcov a na tento šport som príliš vysoká (175 cm). Mám dlhé páky, dlhé nohy a najmä dlhý driek s inak rozloženým ťažiskom. Pri workoutových prvkoch sa s ním horšie pracuje. „Vďaka“ tomu mi všetko ide ťažšie.

Navyše som žena a workout je primárne šport pre chalanov. Venovala som sa aj behu, venovala som sa posilke. Odkedy som začala s workoutom, nikdy by som ho za žiaden iný šport nevymenila. Začínala som od nulovej sily a bez ohľadu na to, ako mi od začiatku išlo všetko ťažko, je to láska na celý život.

V Moskve si zažila majstrovstvá sveta. Aký to bol pocit? Čo si o sebe v tom momente zistila? Upevnilo to tvoje presvedčenie, že sa chceš workoutu venovať naplno?

Zažiť Majstrovstvá sveta v Moskve bol jeden z najväčších životných zážitkov a z najkrajších pocitov na svete. Zistila som o sebe toľko, že sny sa plnia všetkým tým, ktorí sú odhodlaní. A áno, aj MS boli jedným z najväčších podnetov k tomu, že sa chcem workoutu venovať naplno a že je to viac ako len koníček.

reklama

zdroj: Veronika Greinerová

Čo zbožňuješ na workoute? Ako ovplyvňuje tvoj deň?

Všetko. Už som sa ako dieťa venovala intenzívne kresleniu, recitovaniu, písaniu či behu, no street workout vyhráva vo všetkých smeroch. Nie som síce stará, ale za tie roky intenzívnych koníčkov som sa doposiaľ s ničím tak nestotožňovala. Milujem systém vo workoutových tréningoch, neustále napredovanie – progresívne aj regresívne dni, vďaka ktorým stále mentálne rastiem. A tiež ľudí, ktorí majú pre tento šport ozajstný zápal. Či už ide o tréning, súťaž alebo cielený odpočinkovo-aktívny deň, vždy sa psychicky pripravím na to, čo ma čaká. A podľa toho si prispôsobím aj čas, stravu či oblečenie. Bez ohľadu na to, aký tréning alebo súťaž mám pre sebou, vždy sa snažím podať čo najlepší výkon a vždy sa teším.

Prešla som si už aj fázami, kedy som mala stres nielen zo súťaží (čo je normálne), ale aj zo svojich tréningov (a nie je tomu tak dávno). Už sa za tie roky poznám – vždy sa snažím zo seba vyťažiť čo najviac, som k sebe strašne kritická, nadávam si a som schopná venovať hodiny, mesiace a roky jednému, jedinému cvičebnému prvku. No za každý jeden tréning som vďačná, z každého jedného mám radosť – bez ohľadu na to, či sa mi darí, alebo nedarí. Všetko si zaznamenávam a aj keď si jednotlivé tréningy či súťaže analyzujem a nadávam si, vo svojom vnútri viem, že všetko je tak, ako má byť.

Netajíš to, že si mala v minulosti problémy s váhou. Ako vtedy ovplyvnilo cvičenie tvoje zotavovanie? Kedy prišiel taký zlom, že si si uvedomila, že práve táto aktivita ti vie vo všetkom pomôcť?

Cvičenie ma ovplyvnilo najviac, ako len mohlo. Okrem toho, že som sa pri fyzickej námahe vyventilovala a vyplavila endorfíny, začala som aj priberať. Všimli si to aj ľudia z okolia, vďaka čomu som ich presvedčila, že „aha, chvalabohu, niečo robí správne“.

Ak ti to nie je nepríjemné, prezradíš nám viac? Ako dlho trvalo toto obdobie? Ako si sa pri tom cítila? Vravela si si vtedy, že musíš spraviť niečo pre to, aby to čím skôr prešlo?

Trvalo to približne od polovice roka 2012 do 2018 a cítila som sa ako škrečok, ako keby som bola v jednom kruhu, z ktorého niet úniku. A áno, v roku 2013 som si vravela, že musím urobiť všetko pre to, aby to peklo čím skôr skončilo. No myslím, že som sa zobudila až v roku 2014, keď nám zomrel tatino. Vlastne vtedy som sa zaťala najviac. Po tom nastalo ešte pár zlomových momentov, napríklad o tri roky, keď som skončila v nemocnici. Odvtedy sa však všetko uberalo len lepším smerom.

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

Máš ešte nejaké koníčky, ktoré okrem cvičenia a športu upevňuješ?

Baví ma práca s ľuďmi a deťmi v zmysle venovať sa im na skupinovkách či v detských táboroch. Viac ale inklinujem k individuálnym tréningom. Venujem sa tiež otužovaniu, najmä v tomto období – v začiatkoch jesene. Som dievča z dediny a milujem prírodu – či už turistiky a cyklotúry, alebo zbieranie bylín a sušenie plodov. Baví ma tiež piecť zo sezónnych potravín a skúšať „overené“ recepty, ktoré si vždy pretváram na nové, vlastné. No a pravidelne a nevedomky tiež upevňujem moju superschopnosť – počúvať tie isté pesničky stále dookola a naučiť sa celý ich text naspamäť… (smiech)

Na svojich sociálnych sieťach pravidelne prezentuješ aj otužovanie. Čo by si odporučila ľuďom, ktorí s ním chcú začať?

S otužovaním treba začínať – rovnako, ako so všetkým novým – postupne. Žiadne extrémy, žiadne hroty. Nikomu neodporúčam hádzať sa hneď v decembri do studenej vody, keď sa predtým otužoval maximálne doma v sprche. Jazero je úúúplne odlišné od sprchy a kúpanie v zamrznutom jazere je tiež o inom ako januárová prechádzka „v kraťaskách a v tilečku“ alebo ako to, že si zaplatíte kryokomoru. Treba hlavne opatrne, s rozumom, podľa pocitov a najlepšie poradiť sa s niekým skúsenejším.

Povedz nám niečo viac o tvojej kariére trénerky. Je to niečo, čomu by si sa chcela v budúcnosti naplno venovať, alebo dáš prednosť žurnalistike, ktorú si vyštudovala?

S trénerstvom som začala popri štúdiu na vysokej škole v No Will No Skill Academy Mariána Černého v Bratislave, neskôr som pokračovala s individuálnymi tréningami. Baví ma pomáhať dospelým ľuďom a viesť deti k pohybu, baví ma odbúravať staré pohybové stereotypy, učiť sa stále niečo nové a aplikovať to aj pri práci s mojimi zverencami. Najviac ma teší záujem a radosť, ktorú vidím v očiach „mojich“ dospelých a detí. Čo sa týka trénerstva a žurnalistiky, chcem sa venovať obom sféram. Pracovne sa zatiaľ naplno venujem trénerstvu a písaniu článkov na web streetworkout.cz.

zdroj: Veronika Greinerová

Zažila si počas kariéry dievčatá, ktoré mali rovnaké problémy ako ty a ktoré tiež začali s cvičením? Pomáhaš im nejako na ich ceste?

Áno, zažila. Dokonca sa mi dievčatá s podobnými problémami stále ozývajú. Vždy sa im snažím pomôcť, aj sme v kontakte, no málokedy zohrá druhý človek (v tomto prípade ja) rolu v tom, aby sa ten, ktorý má problém, zmenil. Nie sme spolu dennodenne a aj keď ide o moju zverenkyňu, nevidím ju každý deň, rovnako ani nikoho celý deň nekontrolujem.

Je to skôr o vlastnej zodpovednosti a všetko je v hlave človeka, ktorý si tú ťažobu nosí na pleciach. V prvom rade musí on/ona chcieť problém odstrániť, až potom môže ísť ďalej. A viem, že to nie je to jednoduché. Niekedy vám ani nepomôže človek, ktorému dôverujete a ktorému na vás záleží, ale cudzinec, ktorý vám povie možno len jednu vetu, ktorá môže všetko zmeniť k lepšiemu. Presne to sú tie ľudské paradoxy.

Prečo si si teda vybrala žurnalistiku a nie niečo, čo súvisí s telesnou výchovou, zdravím, životosprávou či trénerstvom?

Študovať žurnalistiku som sa rozhodla preto, že to bol môj sen asi od ôsmeho ročníka základnej školy. Odmala som milovala umenie – kreslenie, recitovanie poézie a najmä písanie, ktoré sa prejavovalo predovšetkým na slovenčine pri slohoch. Keď som začala chodiť na gymnázium, prestala som kresliť, no zostala som pri písaní básní.

Cvičiť som začala až v čase, keď prišli psychické problémy spojené s jedlom. Popri štúdiu žurnalistiky som sa cvičeniu venovala naplno a v súčasnosti, po piatich rokoch, ako absolventka žurnalistiky čestne priznávam, že výber odboru neľutujem.

zdroj: Veronika Greinerová

Stále viac ľudí začína cvičiť, väčšinou však stavia na posilňovne. Ako by si porovnala posilňovne a otvorené priestranstvá na cvičenie?

Je to ako prirovnávať mesto k dedine. Obe sú dostupné pre všetkých, no záleží len na človeku, k čomu viac inklinuje. Mesto – fitko je však „drahší špás“, no máte v ňom všetko. Na dedine – na ihrisku máte toho podstatne menej. Ako som sa už neraz dopočula, sú to vlastne „len samé tyčky“ a vy si musíte poradiť tak, ako viete, poprípade so sebou vziať skúsenejších „gazdov“, ktorí vám pomôžu a ukážu, ako na to. Myslím však, že čerstvý vzduch, možnosť väčšej kreativity a zvyčajne aj menej ľudí sú tou najväčšou výhrou vonkajších priestorov na cvičenie.

Na záver nám povedz niečo o tvojich úspechoch. Ktorý považuješ za svoj prvý veľký? Čo bolo doposiaľ tvojím najväčším úspechom?

Mojím najväčším úspechom bolo, že som sa vyhrabala z psychických porúch, ktoré súviseli s príjmom potravy. A síce to vo mne zanechalo veľa následkov, som s nimi zmierená, nevadia mi a rovnako ani nemám pocit, že by mi kazili kvalitu života. Ďalším veľkým úspechom bolo, že som si už na vysokej škole uvedomila, čo nechcem v živote robiť. Pokiaľ však máte na mysli trofeje zo súťaží, tie rátam skôr ako zážitky. Za každým pohárom vidím tréningy, smiech aj plač, strach aj odhodlanie, roztrhané ruky.

Z každého pohára cítim emócie a atmosféru, ktorá „vtedy“ na súťaži vládla. Jedným z najväčších a najemotívnejších bol bronz na majstrovstvách sveta v roku 2019, dvojité zlato z majstrovstiev Slovenska v roku 2020 a tiež striebro z majstrovstiev Slovenska v rokoch 2018 a 2021 a z najnáročnejšej súťaže vôbec, z King of the North 2021.

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

zdroj: Veronika Greinerová

Páčil sa vám rozhovor? Podporte ho zdieľaním.