Michal Dinga patrí k úspešným seredským fotografom. Oficiálne však fotografiu nikdy neštudoval, učarovala mu a všetko sa naučil postupne sám. Momentálne patrí k jedným z najlepších a zbožňuje fotiť seredskú prírodu, ale i ľudí. Sledovať ho môžete na jeho Instagrame.
Áno, matne si ho pamätám. Bol som ešte celkom malé dieťa a môj pradedko mal Flexaret, ktorý mám teraz ja doma vystavený. Vtedy som ani len netušil, ako sa raz nadchnem pre umenie fotografie. Myslel som si, že navždy budem skladať lego a hrať hokej za činžiakom. Ešte teraz mi pripadá ten Flexaret riadne veľký, no zároveň je to pre mňa asi najkrajší fotoaparát z mojej starej zbierky. Stará fotografická technika je vcelku jednoduchá, no pritom krásna a surová.
K foteniu som asi prvýkrát „privoňal“, keď som si kúpil svoj prvý kompaktný fotoaparát primárne na dovolenku a nejaké momentky. Vtedy sa to tak všetko začalo. Neskôr mi prvé lekcie a prvé skúsenosti s profesionálnou zrkadlovkou sprostredkoval Anton Pančík, vtedajší člen seredského fotoklubu Váh, ktorý, žiaľ, už momentálne v našom meste nepôsobí. Je to škoda, myslím, že niečo podobné ako fotoklub, by sa v našom meste krásne zviditeľnilo – predsa máme čo ukázať !
Ľudí som fotil, dá sa povedať, od svojich fotografických začiatkov a bola to väčšinou rodina. Prvú vážnu „zákazku“ som dostal od kolegu v práci, ktorý chcel nafotiť svadobné portréty, myslím že v roku 2011. Keďže som mal vtedy iba setový objektív, rýchlo som si kúpil pevné sklá na portréty a išiel som sa hrať na profesionála. Bola to celkom zaujímavá a zároveň najťažšia časť môjho fotografického života.
Momentálne pracujem v oblasti logistiky a skladovania ako manažér plánovania. Keďže väčšina ľudí je tak ako ja doobeda v práci, tak všetky fotenia stíham navečer, čo mi aj vyhovuje v rámci svetla a atmosféry zapadajúceho slnka. Cez víkendy sú to prevažne svadby, kde strávim celý deň.
Moja stredná škola vôbec nesmerovala do fotografických vôd, takže ani tá ma k fotografii nepriviedla. Ako vravím, som samouk, ktorý sa do fotografie zamiloval.
Tých miest v Seredi je viacej, každé má svoju čarovnú atmosféru v inú dennú hodinu a za iných podmienok. Napríklad také okolie Váhu, Kemping a jeho lesíky sú krásne najmä skoro ráno pri východe slniečka na jar alebo na jeseň, keď sú často ranné hmly.
Tá atmosféra vtedy je dychberúca a pritom taká pokojná až meditačná. Všade je také ticho, ľudia sú väčšinou v posteli, čo mi aj vyhovuje pri fotení prírody. Západ slnka býva krásny nad mestom, ten zvyknem fotiť zo svojho bytu alebo pri poliach v Hornom Čepeni a na našej krásnej cyklotrase.
Zážitky z fotení sú väčšinou s malými deťmi, povedal by som s tými najmenšími. Nikdy neviem, kedy bude práve bábätko cikať alebo robiť iné zábavné veci a keď sa niečo také objaví, tak potom na fotke je to úsmevné a milé.
Vlastne študoval, ale iba ako samouk z knižiek a internetu. Dnes sú možnosti neobmedzené a človek si nájde toľko informácií, koľko potrebuje. Samozrejme, si ich musí vedieť aj poskladať a pochopiť. Začiatky boli ťažké, nemal som problém ani tak s kompozíciou fotiek a fotografickým videním, ale skôr s postprocesingom, teda s upravovaním fotiek.
Keď si teraz spätne pozerám staršie fotky z mojich začiatkov, tak sa na nich dobre zabávam. Až rokmi som si osvojil, resp. vytvoril taký svoj pohľad na moje fotky a svoje farby, ktorými moje fotky žijú.
Pre mňa sú všetky objekty vďačné, ak sú v správny okamih na správnom mieste a ja s nimi. Fotenie prírody a všetkého, čo do nej patrí, je pre mňa najväčší relax. Človek akoby vtedy splynie s prírodou, ktorá ho neskutočne dobíja energiou a šťastím. Ľudia podľa mňa patria do prírody a sú s ňou úzko spätí, no v dnešnej dobe mám pocit, že na to často zabúdame…
Fotenie ľudí je zas pre mňa stále obrovskou výzvou. Zachytiť dokonale človeka z takého uhla, kde na ňom vynikne to jedinečné, je zložitá procedúra. Každý sme iný, preto sa snažím na každom zachytiť to, čo sa mi zdá byť jedinečné (oči, výraz tváre, smiech, vlasy vo vetre atď.).
Ak sa tieto veci dokonale skombinujú aj s okolitým prostredím a jeho atmosférou, tak vznikne niečo jedinečné. Tento moment je potom navždy zachytený na mojej fotografii a rokmi nás môže vrátiť späť v čase a pripomenúť nám určitú časť nášho života.
Jednoznačne je to Island. Tento ostrov ponúka asi všetko, čo ma na našej zemi fascinuje. Krásnu prírodu, hory, jazerá, more a hlavne neskutočnú nočnú oblohou s polárnou žiarou. Hviezdy a vesmír ma vždy fascinovali, sú také krásne až mystické a neskutočne fotogenické. Preto dúfam, že sa mi raz podarí malá expedícia na tento krásny ostrov.
Môj prvý fotoaparát – kompakt, bol Canon. Dá sa povedať, že táto moja úvodná voľba rozhodla, akú značku techniky budem používať. Som „canonista“ už viac ako 11 rokov. Aktuálne fotím na bezzrkadlovku Canon EOS R a zväčša používam objektív Tamrom 35mm f1.4. Osobne si ale myslím, že technika nie je na začiatok rozhodujúca.
Dnes veľa ľudí fotí mobilmi a plne im to postačuje. Pritom ceny zrkadloviek sú už v dnešnej dobe zanedbateľné a prístupné drvivej väčšine ľudí. Kvalitnú zrkadlovku, ktorá do budúcna ponúka rozšírenie o kvalitné objektívy, zoženieme už za pár stoviek, čo predstavuje veľmi dobrý základ pre začínajúceho fotografa, ak to naozaj myslí vážne.
Fotiť, fotiť, fotiť! Človek sa dokáže zdokonaľovať a chápať súvislosti iba vtedy, ak robí to, čo má rád, vždy, keď má chuť a čas. Pochopiť svetlo, perspektívu a iné aspekty fotografie síce dobre pomôžu všemožné články a videá na internete, ale nič sa nevyrovná tomu, zobrať si fotoaparát do ruky a vydať sa na „lov“.
Ja myslím, že toto vôbec neplatí. Fotograf je iba tak dobrý, ako chce byť, nič viac, nič menej. Je to asi niečo podobné, ako keď si futbalista kúpi drahé – tie najlepšie kopačky, ale góly strieľať nevie. Niekto je spokojný s tým, čo robí roky, má niečo zaužívané a stagnuje aj s drahou technikou, a niekto vie aj s tými „najlacnejšími“ kopačkami vytvoriť niečo jedinečné. Nie je teda dôležité, akú drahú techniku máš, ale to, ako kreatívny s ňou vieš byť.