Seredčanka Petra Vargová dobýja Spartan Race aj maratóny: „Na preteky chodím vyhrať. Ak nie nad ostatnými, tak sama nad sebou.“

Ešte pred niekoľkými rokmi pochybovala o sebe a hľadala smer, ktorým sa v živote vydať. Dnes patrí medzi najvýraznejšie slovenské pretekárky v prekážkových behoch, je ambasádorkou Spartan Race Slovensko a na svojom konte má víťazstvá, medaily aj výborné výkony na maratónoch. Za úspechmi Petry Vargovej zo Serede sa však neskrýva len talent, ale predovšetkým obrovská disciplína, odhodlanie a stovky hodín tréningu.

V rozhovore pre Seredsity.sk prezradila, ako si spomína na svoj prvý Spartan Race vo Valči, ktorý absolvovala krátko po nepríjemnom zranení, čo prežíva počas najťažších momentov na trati a prečo sú podľa nej limity často len v našej hlave. Reč bola aj o úspechoch, ktoré si váži najviac, náročnej príprave na maratóny či prekážkové preteky a o tom, čo všetko musí vrcholový športovec na Slovensku obetovať, aby sa mohol posúvať vpred.

Petra otvorene hovorí aj o finančnej náročnosti športu, o podpore partnerov, o svojej láske k zvieratám či o veľkých snoch, medzi ktoré patrí útok na slovenský ženský rekord v maratóne, zdolanie najvyššej hory sveta a možno raz aj účasť na olympijských hrách. Jej príbeh je dôkazom, že s odhodlaním, trpezlivosťou a vierou v seba samého sa aj tie najodvážnejšie sny môžu postupne meniť na realitu.

Zdroj: Petra Vargová

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

reklama

Zdroj: Petra Vargová

Spomínaš si na svoj úplne prvý štart na Spartan Race? Čo ti z neho zostalo najviac v pamäti?

Veľmi dobre si ho pamätám. Predchádzalo mu veľmi nepríjemné hryzné zranenie od psa. Už vtedy som vedela, že šport na tejto úrovni nie je, ako sa hovorí, med lízať. Bolo to na konci septembra 2023 v legendárnej Valči — aspoň ju tak na Spartane voláme. Je to najťažší Spartan víkend na Slovensku, ktorý preverí nejedného pretekára. Počas celého víkendu pršalo. Nikdy nezabudnem na ten obrovský adrenalín, ktorý ma sprevádzal počas celého preteku.

Nikdy som nebola ženou, ktorá sa chcela len vydať, mať deti a nejako prežiť život. Určite je aj toto dôležitou súčasťou života, ale ja som vždy chcela viac.

Aj ty chci viac. Snívaj, ver si a dokážeš v živote veľké veci — či už v práci, v športe alebo v súkromnom živote.

Chci viac.

Kedy si si uvedomila, že Spartan Race a všeobecne pretekanie už pre teba nie je len výzva pre zábavu, ale šport, ktorému sa chceš venovať naplno?

Už od základnej školy ma to prirodzene ťahalo k behu. Bola som športovo nadané dieťa a pohyb bol vždy súčasťou môjho života. No počas tínedžerských rokov som sa v ničom nevedela nájsť. Nevenovala som sa žiadnemu športu a bola som ten typický nešťastný tínedžer, ktorý skôr len prežíval než naozaj žil.

Dlhý čas som si o sebe myslela, že nie som v ničom dobrá. Že vlastne za nič nestojím a nikdy nebudem v ničom naozaj vynikať. Chýbalo mi sebavedomie, cieľ aj niečo, čo by ma napĺňalo. Až okolo sedemnástich rokov som začala cvičiť a postupne som si začala budovať vzťah k pohybu úplne inak. V dvadsiatich rokoch som začala aktívne behať — a práve vtedy sa všetko zmenilo.

Absolvovala som síce už predtým niekoľko hobby pretekov, ale moju “bežeckú kariéru“ odštartoval až môj prvý Spartan vo Valči. Dodnes si pamätám ten pocit v cieli. Vtedy som prvýkrát naozaj pochopila, kam patrím. Vedela som, že toto je cesta, ktorou sa chcem uberať.

Spartan pre mňa nikdy neboli len obyčajné preteky. Je to kombinácia bolesti, odhodlania, disciplíny, emócií a neuveriteľnej radosti z toho, že človek dokáže prekonať sám seba. Sú to neopísateľné pocity, ktoré prežívam nielen počas náročnej prípravy, ale aj priamo na trati — bez ohľadu na to, aký ťažký pretek ma čaká, aké je počasie alebo koľkokrát mám pocit, že už nevládzem.

Práve v tých najťažších chvíľach človek spozná svoju skutočnú silu. Každý výbeh do kopca, každá prekážka a každý kilometer ma naučili veriť si viac než kedykoľvek predtým. Tento šport mi nedal len fyzickú kondíciu. Dal mi sebavedomie, disciplínu, psychickú odolnosť a hlavne pocit, že konečne robím niečo, čo má pre mňa skutočný význam. A práve preto ho tak milujem — pretože ma neustále posúva ďalej, fyzicky aj mentálne.

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Dnes patríš medzi najlepšie slovenské pretekárky a si ambasádorkou Spartan Race na Slovensku. Čo pre teba táto rola znamená?

Osobne si nemyslím, že patrím medzi najlepšie, ale určite sa snažím malými krokmi dostať medzi tie najlepšie.

Stále sa mám kam posúvať a práve to ma na tomto športe fascinuje najviac. Som vďačná Spartanu za možnosť byť ich ambasádorom. Neustále ma motivujú naše elitné pretekárky, z ktorých sú niektoré dokonca mamičky. O to viac obdivujem ich silu, disciplínu a odhodlanie. To, čo dokážu predviesť na trati, je pre mňa niečo neuveriteľné. Sú dôkazom toho, že hranice si často vytvárame len vo vlastnej hlave.

Obrovský rešpekt mám ku každému jednému človeku, ktorý sa vôbec odhodlá postaviť na štart takýchto pretekov. Nie je to len o fyzickej pripravenosti, ale najmä o sile mysle. Veľakrát je to obrovský výstup z komfortnej zóny — prekonať strach, únavu, bolesť aj vlastné pochybnosti.

Práve tieto momenty nás však najviac formujú a posúvajú ďalej. Učia nás nevzdávať sa, veriť si a bojovať aj vtedy, keď je to najťažšie. A možno práve preto majú tieto preteky takú silu — človek z nich neodchádza rovnaký, aký na štart prišiel.

Popíš našim čitaľom tvoje posledné (najvačšie) úspechy :

Čo sa týka Spartanu tak Trifecta weekend v legendárnej Valči určite patrí medzi moje najväčšie . Bol to najnáročnejší pretekový víkend, aký som kedy absolvovala — fyzicky aj psychicky. O to väčšiu hodnotu pre mňa má, že som si odtiaľ odniesla dve zlaté medaile vo svojej vekovej kategórii a elitné striebro.

Nabehala som ten víkend okolo 41 km cez 3300m som nastúpala a spravila 300 anglicakov. Celý vikend pršalo a doslova sme sa topili v blate. Bolo to čisté šialenstvo z mojej strany ísť celú Trifectu na výkon – hlavne vo Valči čo je najťažšia lokalita na SK. Už si to ale na výkon nezopakujem. Prišla som domov ako keby ma celý víkend bili.

Na začiatku tejto sezóny som bežala Spartan TRAIL v mojej domovine, ktorou sú Smolenice. Bola to náročná trať dlhá viac ako 21 km, ktorú som si však neskutočne užila. Stala som sa absolútnou víťazkou týchto pretekov a domov som si odniesla svoj prvý zlatý trojuholník.

Veľkým úspechom pre mňa bol aj Bratislavský maratón, kde som získala ocenenie za najrýchlejšieho nováčika maratónu. Bol to moment, ktorý mi ukázal, že mám potenciál posúvať sa ďalej aj v cestnom behu.

Na Košickom maratóne sa mi podarilo prekonať hranicu 3 hodiny a 15 minút, čo považujem za veľmi slušný ženský výkon a zároveň je to obrovský osobný míľnik.

A môj najčerstvejší bežecký úspech prišiel opäť v Bratislave — na polmaratóne, ktorý som odbehla s priemerným tempom 4:08/km. To už bolo naozaj bolestivé tempo.

Ako vyzerá tvoj bežný tréningový týždeň v príprave na preteky?

Príprava sa vždy líši podľa typu preteku. Trénujem väčšinou každý deň, občas aj dvojfázovo. Napríklad pri príprave na maratón som musela nabehať veľký objem kilometrov – často sa to blížilo až k 100 km za týždeň. Pri polmaratóne bol objem približne o polovicu menší, no o to viac priestoru dostali intervalové tréningy, ktoré síce bolia, ale zároveň človeka posúvajú najviac.

Pri príprave na trailové preteky zase vyhľadávam kopce a technický terén. Veľmi rada chodím behať napríklad do Smoleníc alebo na Zobor. Každá príprava je jedinečná a vyžaduje trochu iný prístup.

Rovnako dôležitá ako samotný tréning je však regenerácia, suplementácia a strava — a práve s tou mám asi ako každý bežec najväčší problém.

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Koľko času venuješ behu, sile a nácviku prekážok, aby si bola na trati čo najistejšia?

Nedá sa to úplne presne rozdeliť na hodiny, pretože sa snažím príprave venovať prakticky všetok voľný čas, ktorý mám popri škole a práci. Niekedy je to naozaj náročné skĺbiť, ale sama som si vybrala cestu, ktorou sa chcem uberať, takže viem, prečo to robím.

Beh tvorí veľkú časť mojej prípravy, no rovnako dôležitý je aj silový tréning a nácvik prekážok. Pri Spartane nestačí len rýchlo behať — človek musí byť pripravený zvládnuť aj únavu, technické prekážky a nekomfort. Práve preto sa snažím tréning čo najviac prispôsobovať podmienkam, ktoré ma čakajú na pretekoch.

Čo považuješ za najdôležitejší faktor úspechu na Spartan Race – kondíciu, techniku alebo hlavu?

Myslím si, že všetky tieto faktory sú rovnako dôležité a nedá sa vybrať len jeden. Všetko na seba nadväzuje. Môžeš mať výbornú kondíciu, ale ak nezvládneš techniku prekážok alebo ti v krízových momentoch „odíde hlava“, výsledok nebude ideálny.

Naopak, silná psychika vie človeka potiahnuť aj vtedy, keď telo už nevládze. Značka ideál je mať vyváženú kombináciu všetkého — fyzickú pripravenosť, techniku aj mentálnu odolnosť. A práve to je podľa mňa na Spartane najťažšie, ale zároveň najkrajšie.

Čo sa ti odohráva v hlave v momentoch, keď príde kríza počas pretekov?

Sú to veľmi intenzívne a neopísateľné pocity. Radosť strieda zúfalstvo a eufóriu strieda bolesť . Snažím sa mať počas pretekov úplne prázdnu hlavu a sústredím sa len na cieľ.

Samozrejme, v tých najťažších fázach sa veľakrát modlím, nech to už skončí . Veľmi často myslím na svojho trénera — akoby stál vedľa mňa a nedovolil mi zastaviť. To mi pomáha pokračovať aj v momentoch, keď telo protestuje. Cieľ a pocit po dobehnutí je vždy pre mňa veľkou odmenou.

Zažila si situáciu, keď si chcela preteky vzdať? Čo ťa vtedy podržalo pokračovať?

Veľakrát sa mi stalo, že som chcela preteky vzdať. Každý, kto športuje na hrane svojich možností, pozná momenty, keď nohy začnú protestovať. Keď vás počas pretekov začne napínať na vracanie, prídu kŕče alebo máte pocit, že už nevládzete spraviť ani krok navyše, je veľmi ľahké vzdať to.

Mňa v takých chvíľach vždy najviac podrží silná hlava a odhodlanie, ktoré sa v sebe snažím budovať. Práve mindset je podľa mňa to, čo rozhoduje v týchto momentoch.

Ak mám spomenúť konkrétny príklad, tak určite to bude Košický maratón. Ten ma neuveriteľne preveril po fyzickej aj psychickej stránke. Strašne som chcela prekonať samú seba a pokoriť hranicu maratónu pod 3 hodiny a 15 minút — a podarilo sa mi to. Siahla som si tam na úplné dno svojich síl.

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Ktorý výsledok alebo preteky si doteraz najviac ceníš a prečo?

Cením si každý jeden výsledok a každé preteky, bez ohľadu na to, či som s výkonom bola spokojná alebo nie. Som vďačná Bohu za to, že môžem robiť niečo, čo milujem a čo ma neustále posúva ďalej.

Najväčším míľnikom v mojom živote bol určite Košický maratón, kde sa mi podarilo prekonať hranicu 3 hodiny a 15 minút. Ja aj moje okolie, ktoré muselo zvládať moju nervozitu a absolútny focus len na prípravu, vieme, aké náročné to celé bolo.

Po 3,5-mesačnej pauze kvôli zranenému členku som sa za sedem týždňov musela nielen znova naučiť behať, ale zároveň sa pripraviť na veľmi bolestivý cieľ. Tréningov bolo veľa a boli náročné. Veľakrát som po tréningu skončila so slzami v očiach, pretože veci nešli tak, ako som chcela.

Keď som potom v bolestiach prebehla cieľom v Košiciach, rozplakala som sa od šťastia aj vyčerpania. Bola som a stále som na seba neskutočne hrdá za to, čo som dokázala. Ja viem čo ma to všetko stálo a aké ťažké to pre mňa bolo. Dokázala som si, že to všetko čo robím má celé zmysel.

Existujú trate alebo lokality, na ktoré sa vyslovene tešíš pre ich atmosféru či náročnosť?

Čo sa týka konkrétnych pretekov, na maratóny sa teším vždy — bez ohľadu na to, kde sa konajú. Dĺžka maratónu mi veľmi sedí a páči sa mi, že ide o disciplínu, kde je vzdialenosť vždy rovnaká, takže človek môže krásne sledovať svoj progres a neustále sa prekonávať.

Skvelú atmosféru má podľa mňa aj Trifecta Weekend vo Valčianskej doline. Okrem toho, že sú to veľmi náročné preteky, celé prostredie je nádherné a má úžasnú energiu. Je to miesto, kam sa vždy veľmi rada vraciam.

Na cestné preteky sa teším hlavne do zahraničia, pretože každá krajina má inú atmosféru a zážitok z behu. No aj na Slovensku máme veľa krásnych behov a podujatí, ktoré určite stoja za to si odbehnúť.

Spartan Race a iné preteky na vrcholovej úrovni sú aj finančne náročné. S čím všetkým sú spojené tvoje náklady na sezónu?

Po finančnej stránke je to úprimne veľká katastrofa a myslím si, že mi dá za pravdu väčšina športovcov. Ľudia často vidia len samotné preteky alebo výsledok, ale za tým všetkým je obrovské množstvo nákladov.

Sezóna zahŕňa trénera, štartovné, cestovanie, ubytovanie, tréningy, kvalitnú stravu, suplementy, regeneráciu, fyzioterapiu, oblečenie, výbavu či bežecké tenisky, ktoré pri veľkých objemoch nevydržia dlho. Keď sa to všetko spočíta, sú to stovky až tisíce eur ročne.

A čím viac sa chce športovec posúvať, tým sú náklady vyššie. Najmä pri zahraničných pretekoch je to často obrovský zásah do rozpočtu. Mnohokrát človek rieši, či si môže dovoliť ísť na ďalšie preteky, aj keď vie, že by mu mohli športovo veľmi pomôcť.

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Pomáhajú ti sponzori alebo partneri pokrývať tieto výdavky? Aké náročné je nájsť podporu pre takýto šport na Slovensku?

Momentálne spolupracujem so slovenskou firmou Capra Colostrum, ktorí mi zabezpečujú kolostrum na podporu imunity. Práve imunita je pri takom veľkom objeme tréningov veľmi dôležitá a veľakrát ma to doslova drží nad vodou, aby som neochorela.

Spolupracujem aj so značkou Belda Sport, od ktorej mám väčšinu oblečenia, ktoré využívam na tréningy aj preteky.

Inak si však všetko financujem sama. Je to veľmi náročné a často aj obmedzujúce, hlavne keď chcem vycestovať na zahraničné preteky. Na Slovensku je pre športovca v podstate skoro nemožné uživiť sa samotným športom, obzvlášť v menších alebo menej medializovaných disciplínach.

Získať sponzora je extrémne náročné a veľakrát rozhodujú financie viac než talent alebo odhodlanie. Aj ja som už musela vynechať viacero pretekov len preto, že som si ich jednoducho nemohla dovoliť. A úprimne, najviac ma mrzí to, že veľa mladých športovcov s obrovským potenciálom sa nikdy nedostane na profesionálnu úroveň len kvôli financiám. Talent nestačí, keď chýbajú financie.

Ako vyzerá tvoja regenerácia a starostlivosť o telo počas sezóny?

Základom regenerácie je pre mňa jednoznačne spánok — je najdôležitejší a zároveň „najlacnejší“.

Okrem toho sa snažím zaradiť masáže, plávanie a ľahšie regeneračné tréningy, ktoré mi pomáhajú uvoľniť telo po náročných pretekoch alebo intervaloch. Veľký význam majú aj kvalitné suplementy a správna strava. Často využívam aj laser, ktorý máme v ambulancií kde praxujem. Volá sa Arthur a určite si zaslúžil meno. Je to môj obrovský pomocník pri opravách mojich zranení a boľavých nôh.

Úprimne však musím povedať, že aj „lepšia regenerácia” je dnes finančne veľmi náročná. Kvalitná fyzioterapia, masáže či profesionálna starostlivosť stoja veľa peňazí a momentálne si nemôžem dovoliť všetko, čo by moje telo pri takejto záťaži potrebovalo. Preto sa snažím robiť maximum aspoň z možností, ktoré mám.

A čo tvoje ďalšie ciele? Kam to celé ešte môžeš ďalej posunúť?

Môj ďalší cieľ je posunulť sa v pretekaní na čo najprofesionálnejšiu úroveň, akú dokážem dosiahnuť. Som človek, ktorý vo veľkom sníva.  Aj keby sa nie všetky moje sny splnili, chcem vedieť, že som pre ne urobila maximum. Veď na to mám celý život.

Mojím veľkým snom je dostať sa medzi svetovú maratónsku špičku a raz sa pokúsiť prekonať slovenský ženský rekord v maratóne. Okrem toho by som chcela zdolať aj najvyššiu horu sveta. A kto vie — možno to raz dotiahnem až do reprezentácie Slovenska na olympijských hrách. Veľmi predbieham ale všetko začína od myšlienky alebo sna.

Zdroj: Petra Vargová

Čo by si odkázala ženám a dievčatám zo Serede, ktoré by si raz chceli vyskúšať behanie, spartana alebo možno aj maratón, no zatiaľ váhajú?

Odkázala by som im hlavne to, že limity existujú len v hlave. To je podľa mňa jediná vec, ktorá nás naozaj limituje. Keď je človek odhodlaný, disciplinovaný a ochotný na sebe pracovať, dokáže veľké veci. A neplatí to len v športe, ale aj v osobnom živote či kariérnom raste.

Určite je veľmi dobrou voľbou nechať sa viesť trénerom. Ja síce viem trénovať aj sama, ale potrebujem určitý systém, mantinely a hlavne človeka, ktorý má nad mojimi tréningami dohľad. Výber správneho trénera je kľúčový.

Mám za sebou aj veľmi negatívnu niekoľkoročnú skúsenosť s trénerom. Bývala som veľmi často chorá, mala som zdravotné aj hormonálne problémy a celkovo som sa necítila dobre ani fyzicky, ani psychicky.

Práve preto mi potom trvalo niekoľko mesiacov, kým som našla trénera, ktorý mi naozaj sadol. Dnes už pod Marekom Mesárošom moje telo funguje normálne, nebývam chorá a hlavne mám z behu opäť radosť.

Ľudia často hľadajú len motiváciu, ale motivácia sama o sebe nie je dlhodobo udržateľná. Ani mne sa veľakrát nechce trénovať. Som unavená alebo mi životné okolnosti komplikujú plnenie tréningového plánu. No práve vtedy prichádza na rad konzistentnosť a silný mindset, ktorý dnes mnohým ľuďom chýba.

Na preteky chodím vyhrať. Možno to pre niekoho znie egoisticky, ale aj keď viem, že nemám šancu umiestniť sa na pódiu, stále idem vyhrať. Ak nie nad ostatnými, tak sama nad sebou a nad svojimi vlastnými limitmi. Na to by mal človek v živote myslieť — ideš vyhrať, ideš uspieť, chceš byť spokojná so svojím výkonom a chceš byť na seba hrdá.

Dôležité je nevzdať sa po prvom neúspechu, veriť si a robiť malé kroky každý deň. Lebo práve tie časom vytvoria veľké výsledky.

Čomu sa venuješ okrem behu a športu?

mám aj veľa koníčkov mimo behu, pretože ja neobsedím na jednom mieste. Milujem akýkoľvek pohyb a veľmi rada skúšam nové športy a výzvy. Pohyb je pre mňa prirodzenou každodennou súčasťou.

Veľkou súčasťou môjho života sú hlavne psy. Som obrovská psíčkarka a doma mám tri chlpaté lásky, ktoré nadovšetko milujem. Sú pre mňa často takými mojimi „baterkami“. Máme medzi sebou neskutočne silné puto, ktoré veľa ľudí nechápe, ale ja úprimne nechápem, ako to niekto nechápe. Zvieratá dávajú človeku lásku úplne bez podmienok. Aj preto chodím na prax do veterinárnej ambulancie u MVDr. Hřebíčkovej, pretože práca so zvieratami je niečo, čo milujem celým srdcom a čomu sa chcem venovať celý svoj život. Pomáhať tým, ktorí si nevedia pomôcť sami. Mimo toho ešte strážim a venčím psíkov. Je to pre mňa veľký oddych.

Od februára som sa začala venovať aj pole dancu. Je to veľmi krásny a zároveň veľmi náročný šport. Dodáva mi viac sebavedomia aj trpezlivosti samej so sebou.

Zbožňujem tiež prechádzky, hlavne so psami, a som vášnivá turistka. Som skôr samotár a chodím často na solo turistiky, pretože práve v horách dokážem najlepšie vypnúť a načerpať energiu. Milujem ten pocit slobody, ticha a pokoja, ktorý človek v prírode zažije. A úprimne si myslím, že ľudia ani netušia, o čo prichádzajú, keď nenavštevujú naše nádherné Tatry. Pre mňa sú hory miestom, kde sa vždy cítim doma.

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová

Zdroj: Petra Vargová