TVÁRE MESTA: Seredčan Rastislav Maxian odbehol viac ako 550 kilometrov za 9 dní. Bežal nielen pre svojho syna, ale aj pre ďalšie hendikepované deti

Článok popisuje životný príbeh Seredčana Rastislava Maxiana a jeho rodiny. Prečítajte si o živote rodiča, ktorý je ochotný spraviť pre svoje dieťa čokoľvek, len aby mu dokázal pomôcť. 

Aby upozornil verejnosť a kompetentných na potrebnú pomoc pre hendikepované detičky, medzi ktoré patrí aj jeho syn, rozhodol sa odbehnúť viac ako 550 kilometrov, ktoré začínali v Nemecku a končili v našom meste. Počas 9 dní behu zažil nevídané veci.

Stihol pomôcť ľudom pri budovaní novej strechy v českej obci Hrušky, ktorú zastihlo tornádo, no zažil aj pocit úplneho vyčerpania, kedy už nevedel, či to vôbec dokáže. Článok je písaný z pohľadu pána Maxiana, ktorý nám poskytol právo ho zverejniť.

Adamkovi Maxianovi môžete pomôcť prispením akejkoľvek sumy na transparetný účet SK74 0900 0000 0051 8155 1073 alebo vašimi 2 % z daní. Viac informácií nájdete na www.obcianskezdruzeniaadamovsvet.sk

reklama

Zdroj: Seredsity.sk

Po základnej škole Fándlyho som išiel študovať na stavebnú strednú školu v Nitre, kde som sa vyučil za klampiara. Po povinnej vojenčine som si však potreboval nájsť ihneď prácu a začať zarábať. Zanieslo ma to do jednej stavebnej firmy v Pate, kde sa ma ujali a za čo som im dodnes vďačný. Síce som bol vyučený klampiar-pokrývač, no záľúbenie som našiel v obkladačských prácach. Práca s kameňom ma neuveriteľne bavila a vedel som, že som si našiel životné remeslo.

Počas toho, ako som si robil rôzne obkladačské kurzy, stretol som moju budúcu manželku Andrejku. Najúžasnejšiu ženu na svete, ktorá mi dala dvoch krásnych synov. Je pravda, že sme rozvedení, no myslím, že sme ukážkou toho, ako môžu dvaja ľudia zostať skvelými priateľmi a dobrými rodičmi, aj keď sa ich cesty rozídu.

Od roku 2002 som bol živnostník a venoval som sa obkladaniu kúpeľní či kuchýň, no obložiť môžete svojím spôsobom čokoľvek. Približne päť rokov som fungoval v Seredi, žil pekný život spolu s manželkou a prvým synom Patrikom. Už pri jeho narodení sme prišli o jedno dieťa, nakoľko sa narodil spolu s dvojčaťom, ktoré zomrelo hneď po pôrode.

Už vtedy akoby nás skúšal osud, čo dokážeme prekonať. Upevnilo nás to ako rodinu však ešte viac. Čo sa má stať, sa stane a niektoré veci jednoducho nedokážete ovplyvniť. Po niekoľkých rokoch rokoch sme sa tešili na ďalšie vytúžené dieťa. Čakali sme syna a všetko vyzeralo, že bude v poriadku. Testy, ktoré boli k dispozícii, nepredpokladali nič zlé a aj samotné tehotenstvo prebiehalo v poriadku.

Radosť z narodenia syna vystriedal strach a bezmocnosť

Adamko sa narodil 13. júna 2008. Predčasne v 6. mesiaci, konkrétne v 26. týždni tehotenstva. Narodil sa veľmi spontánne, no ako zdravé dieťa. Vnútorné orgány mal taktiež v poriadku, no bol až extrémne malinký. Na piaty deň života v inkubátore mu vzniklo krvácanie do centrálnej nervovej sústavy, z ktorého sa rozvinul hydrocefalus. Na jeho základe vzniklo niekoľko ďalších pridružených problémov.

Adamko bol mesiac pozorovaný a zisťovalo sa, čo sa s ním deje. Stále však strácal hmotnosť a na hlavičke bolo vidieť, že je veľmi stlačená. Po mesiaci ho previezli na Kramáre, kde nám ho doslova zachránili. Po dvoch mesiacoch sme išli konečne domov. No s pocitom, že náš syn už nebude nikdy zdravý a že bude celý život potrebovať špeciálnu starostlivosť. Od toho momentu sa nám kompletne zmenil život.

Zrazu sa ocitnete v situácii, ktorú si neviete predstaviť. Všetko je nové, iné, ťažšie, stresujúce. Chodíte od jedného doktora k druhému a stále neviete, čo máte robiť, aby ste pomohli svojmu synovi. Celý váš život je naruby a začnete pociťovať úzkosť. Absolútne sme nevedeli, čo vlastne máme na začiatku robiť.

Kam s ním chodiť cvičiť, aké rôzne metódy s ním máme cvičiť, kde všade sú kliniky alebo centrá pre podobné deti? Nevedeli sme doslova nič. Ak myslíte, že od štátu dostanete nejaký návod, ktorý vás upokojí a ukáže prvé kroky, tak na to rýchlo zabudnite. 

Zdroj: Seredsity.sk

Pamätám si, ako sme s manželkou prosili rodinu či známych, či nevedia o nejakých klinikách, doktoroch alebo špecialistoch, na koho sa obrátiť. Adamko potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Andrea preto musela zostať doma so synom a zobrala na seba obrovské bremeno.

Jej osobný a pracovný život sa okamžite vytratil. Predstavte si, že keď je sama s Adamkom, tak nemôže ísť ani do obchodu či na poštu, stále musí byť s ním, aj keď robí neustále pokroky. Vy ako rodič sa nezastavíte, stále hľadáte nové možnosti, odborníkov, liečenia a skúšate, a skúšate. Sledujete každý maličký pokrok a tešíte sa z neho. Niektoré lepšie dni však striedajú horšie a tie vplývajú na psychiku. Lebo môžete skúsiť čokoľvek, stále vás bude prenasledovať pocit, že ste nespravili všetko.

A takto sme žili ďalšie tri roky. Neustále cvičenia a drahé, veľmi drahé procedúry. Starostlivosť o postihnuté dieťa je niekoľkonásobne drahšia ako o zdravé dieťa. Takmer všetky rehabilitačné centrá sú súkromné a ich odborné služby niečo stoja, čo, samozrejme, chápeme. Čo však majú robiť tie rodiny, ktoré majú podobné dieťa ako my, no zarábajú o polovicu menej? A takých sú v našej krajine stovky. Jediné, čo nám preplatil štát, bola Vojtova metóda, ktorá je síce úžasná, no nášmu Adamkovi pomáhala iba do dva a pol roku života.

Na Slovensku som zarábal celkom slušne, nestačilo to však na to, aby boli pokryté všetky Adamkove procedúry a rehabilitácie, ktoré sme mali vpláne. Taktiež musíte myslieť aj na to, aby rodina mala určitú životnú úroeň. S narodením Adamka prišla k tomu aj veľká ekonomická kríza, ktorá priniesla na Slovensko späť pracovnú silu, ktorá žila a pracovala v zahraničí.

Ceny obkladačských služieb extrémne klesli a každý sa predbiehal, kto to vie spraviť lacnejšie. Vtedy som sa rozhodol, že musím ísť pracovať do Nemecka, aby som sa dokázal postarať o rodinu.

Zdroj: Seredsity.sk

Aby som pomohol svojej rodine, musel som od nej odísť preč

Poprosil som svojho otca, aby dohliadal na moju rodinu, kým budem preč. Bol to strašný pocit odísť od svojej rodiny, no tie peniaze sme jednoducho potrebovali. S ubytovaním mi na začiatku pomohlo veľa dobrých ľudí, u ktorých som mohol bývať. Veľkým šťastím bolo, že som si našiel prácu takmer ihneď. Ukázal som, čo viem a vedel som, že na pár týždňov mám prácu istú.

Keď som prišiel do Nemecka, konkrétne do Norimbergu, tak som vedel maximálne 20 slov, ktoré som si cestou pozrel v slovníku. Na práci obkladača bolo skvelé, že som nepotreboval vedieť reč. Hovorili za mňa ruky a moje schopnosti. Takto nejako začala pre mňa nová nemecká etapa.

Stále som myslel na to, ako zarobiť dostatočné množstvo peňazí, z ktorých budeme môcť hradiť potrebnú liečbu. Preto som po večeroch robieval aj umývača riadu v reštaurácii alebo som niekomu za 10 eur odpratal sneh spred celého domu či garáže. Vždy som si niečo našiel, aby som zapadol medzi nových ľudí, naučil sa reč a zarobil ďalšie peniaze pre svojho syna.

Po polroku som si v Nemecku založil živnosť a pracoval som už sám na seba. Dorozumieť som sa vedel a klientov som našiel veľmi ľahko. Boli to rodina a známi či priatelia klientov, pre ktorých som v minulosti pracoval a odporúčali ma ďalej, lebo boli s mojou prácou spokojní.

A takto sme sa pokúšali žiť. Ja v Nemecku a moja manželka s dvomi synmi v Seredi na Slovensku. Význam môjho pobytu bol ten, aby rodina nestrádala, no liečba a procedúry tvorili asi 70 % peňazí, ktoré som zarobil. Finančných prostriedkov sa minulo obrovské množstvo.

Ľudia častokrát netušia, koľko takáto starostlivosť môže stáť, no bavíme sa v desiatkach tisíc eur. Stále však myslím na rodičov, ktorí takú možnosť ako ja nemajú. Prídu o jeden plat a z príspevku od štátu sa vyžiť jednoducho nedá.

To, že som išiel do Nemecka, Adamovi veľmi pomohlo a rodina tiež nestrádala. Svoju daň si však zobralo naše manželstvo. Ak 13 rokov dochádzate za svojou ženou maximálne na jeden, dva víkendy mesačne, tak sa to na vašom vzťahu odrazí. Je to dlhá doba a aj mne sa stalo, že som zišiel z cesty, po ktorej som mal ísť. No taký je život. To najpodstatnejšie však je, že sme zostali skvelými rodičmi, pre ktorých sú deti to najhlavnejšie.

Zdroj: Seredsity.sk

Založili sme občianske združenie Adamov Svet, aby sme mohli pomáhať

Založiť občianske združenie nám napadlo približne pred dvomi rokmi. Nielen pre pomoc Adamkovi, ale aj pre iných rodičov s podobným osudom. Každé dieťa potrebuje pomoc a určite aj jeho rodičia. V niektorých prípadoch by rodičov stačilo nasmerovať. Čo robiť, na koho sa obrátiť, podporiť v tom, že to bude ťažké, no musí sa ísť ďalej. Čo rodiny, ktoré sú v dedinách ďaleko od veľkých miest s centrami bez auta napríklad? 

Viete, ono sa naozaj nedá fungovať iba so štátnou pomocou. Ak by sme sa mali spoľahnúť iba na ňu, tak Adam by možno dnes neurobil 90 % vecí a pokroku, ktoré sme dokázali iba vďaka našim financiám a tomu, čo sme si sami našli, kam, samozrejme, rátame aj skvelých ľudí, ktorí nám prispeli dvomi percentami či finančným darom.

Jeden príklad. Potrebovali sme pre Adamka vozík, avšak lepší model, aby sme mohli robiť pokroky a umožňoval synovi kvalitnejšie žiť. Bohužiaľ, preplatenie sa vzťahuje iba na základný model, ktorý nám nepostačoval. Tak sme sa o to museli postarať sami. Takýchto príkladov by som mohol povedať desiatky a deje sa to stovkám rodín po celom Slovensku.

Adamkova diagnóza je ťažká. Detská mozgová obrna, hydrocefalus, spastická diparéza, autizmus. Čím je však starší, tak sa pridružujú ďalšie choroby ako napríklad Crohnova choroba. Adam dokáže s pomocou prejsť len pár krokov, inak je stále na vozíku. Je to strašné vidieť… No keď počujete, ako dokáže povedať mama či tata, tak máte okamžite slzy v očiach. Niekedy sú skvelé dni a vám sa zdá, že bude lepšie, no veľmi rýchlo ich dokážu vystriedať tie horšie.

Aby sme upozornili na naše občianske združenie Adamov Svet, tak mi napadla myšlienka behu. Chcel som bežať nielen pre Adama, ale aj pre všetky ďalšie deti, ktoré si to zaslúžia. Aby som to ešte viac prepojil s Adamkom, tak mi napadlo, že budem bežať aj s vozíkom, ktorý som si k behu poskladal a ten ho mal symbolizovať

Zdroj: Seredsity.sk

Myšlienku som vyslal do vesmíru a začal na tom pláne robiť. Mala to byť aj moja duchovná cesta, aby som zistil, čo všetko moje telo a myseľ zvládne. Pripravoval som sa na ten beh približne rok. V garáži som si spravil menšiu posilňovňu a zaobstaral stacionárny bicykel. Na začiatku som dokázal bežať 12 kilometrov bez prestávky, no mňa čakalo niečo viac ako 550. Ak však máte veľkú motiváciu a ľudí, ktorí vám fandia, tak dokážete čokoľvek.

S mojimi kolenami to však bolo veľmi ťažké. Ako obkladač ste v podstate celý život na kolenách a pri práci musíte kľačať. Keby som o tomto nápade povedal môjmu ortopédovi, tak ma asi prizabije. Počas toho, ako sa riešilo občianske združenie, webová stránka a podobne, som sa pripravoval. Veľké poďakovanie patrí pani právničke Judr. Silvii Gašparíkovej, ktorá nám veľmi pomohla pri vybavení razítka na ministerstve vnútra, bez nároku na akúkoľvek odmenu.

To, čo sa investovalo priebežne do celého projektu behu a založenia OZ by stačilo na niektorú z operácií, ktoré Adamko potrebuje, no mysleli sme na to, že ak sa nám to celé podarí, budeme môcť v budúcnosti pomôcť aj 100 rodinám. Tá túžba po pomoci iným rodičom nás hnala dopredu.

Taktiež aj môj zamestnávateľ v Nemecku sa k celému projektu postavil naozaj krásne a zabezpečil vrátane dovolenky všetko, čo bolo k tomuto behu treba. Jedného letného dňa mi od manželky prišla správa, že máme razítko a združenie máme založené.

Pocity radosti striedalo blúznenie, vyčerpanosť a dno mojich síl

Po tejto skvelej správe som hneď kontaktoval môjho nadriadeného a mňa čakala najväčšia výzva v mojom živote. Vyrazil som na stanicu v Norimbergu, nahral som video, ktoré som poslal rodičom a manželke a 24. júla 2021 som začal bežať.

Aj keď som si cestu plánoval, bolo jasné, že problémy sa vyskytnú. Mal som pri sebe mapu, no bežal som za pomoci Google maps ako turista, takže miesto menších a málo frekventovaných ciest medzi dedinami a mestami som bežal cez kopce, lúky či polia. Aj s viac ako 40-kilovým vozíkom. Namiesto turistickej mapy som mal automapu, čo som si uvedomil až po niekoľkých kilometroch v lese. Už bolo neskoro meniť trasu a robiť zmeny, jednoducho som sa tej situácii prispôsobil.

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Hoci to bola najťažšia vec v mojom živote, tak by som takéto niečo doprial každému človeku. Vtedy dokážete naplno spoznať sám seba. A tak som bežal. Keď ma nemeckí turisti videli v lese ako oproti nim bežím s tým vozíkom, tak sa na mňa pozerali, že či som vôbec nomálny a v poriadku. Bavorský les bol naozaj krásny a užíval som si chvíľe v ňom, keď som myslel na Adama a moju rodinu.

Nemecko mi ubehlo ako voda. Bol som plný síl, nadšenia a zásoby jedla či vody boli taktiež dobré. Po nejakom 160. kilometri na mňa prišla prvá náročná kríza. To som už bol kúsok za hranicami Nemecka v českom Rozvadove, keď mi v horách vypovedala GPS navigácia a ja som sa zrazu ocitol sám v lese. Ako som spomínal, namiesto turistickej mapy som mal automapu, ktorá vám v takýchto prípadoch nepomôže. Okrem toho som však zistil, že som cestou stratil doklady, druhý nemecký telefón a aj samolepky s názvom Adamov Svet.

O to horšie to bolo preto, lebo som alergik na slnko, vždy mimo chládku som musel mať niečo s dlhými rukávmi a čiapku. Keď som sa však pozrel na svoje nohy a videl na nich desiatky kliešťov, ktoré sa ešte nepricucli, tak som myslel, že tu asi končím. 160 kilometrov vás vyčerpá a do toho agónia zo strachu, že ste sa stratili, to ešte umocnila. Vtedy mi prvýkrát prišla na um myšlienka, či sa na to nevykašlem. No stále som mal pred očami Adamka a ďalšie deti, ktorým môžeme pomôcť.

Zavolal som českú políciu, ktorá ma našla cca do hodinky. Behom ďalších dvoch hodín sme spolu našli doklady aj telefón. Neviem, či toto budú niekedy čítať tí policajti, no práve oni zachránili nielen celú situáciu, no aj samotný projekt. Keď ma nezlomila táto kríza, tak som vedel, že už prekonám všetko.

Bežal som ďalej na Pardubice. Pred sebou som mal nádherne jasnú oblohu, no za chrbtom sa mi hnala búrka. V takomto prípade som radšej vyhľadal najbližšie ubytovanie. Predpovede búrok mi prekazili plán behu na najbližšie dni a človek nevedel, kedy práve príde, lebo ak by ma podobná búrka zastihla niekde v lese, tak neviem, čo by som robil. Keďže som vedel, že najbližší deň-dva nepobežím, rozhodol som sa ísť pomôcť ľuďom do obce Hrušky, ktorá bola epicentrom tornáda, ktoré sa prehnalo touto oblasťou týždeň pred začiatkom môjho behu.

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Strašná skaza… Tí ľudia museli zažiť strašné chvíle. Jedna pani hovorila, ako bola schovaná v garáži pod stolom a videla, ako sa plynový šporák krútil dokola na strope. Hrozné príbehy, ľudia prišli doslova o všetko. Vytvorila sa tu však úžasná skupina desiatok ľudí, ktorých nezaujímalo nič iné, len ako pomôcť. Tak sme stavali strechy, komíny či pomáhali odpratávať sutiny.

Nestihol som však dokončiť dva komíny, takže pevne verím, že ma tam vesmír pošle ešte niekedy znovu. Potom čo sa počasie opäť o niečo zlepšilo, tak som bežal ďalej. Dôležité bolo hlavne bežať v suchu a starať sa o nohy. Aj tak som však mal obrovské pluzgiere a tá bolesť bola niekedy tak neznesiteľná, že som musel bežať po bokoch nôh. Najhoršie bolo, keď sa vám prilepil trojcentimetrový pľuzgier o ponožku a musel som ho strhnúť.

A či som sa niekedy bál? Áno. Vlastne ani neviem. Ťažšie chvíle striedali tie pekné a ja som videl naozaj krásne veci. Keď som bežal cez bavorský les, voda v rieke bola tak čistá, že sa zdalo akoby to boli dve oblohy, ktoré sa v strede spájajú. Východy slnka na poliach boli také, že som sám nevedel, kde končí nebo a začína zem. Nebol som však nikdy sám. Celý čas bol so mnou v mojom srdci aj Adam.

Ďalšiu a zároveň poslednú krízu som dostal na slovenskom Záhorí. Vypovedali mi stredné stehenné svaly a ja som sa ocitol na zemi s pocitom, že nemôžem chodiť. Svaly mi tak zacvakli, že som s tým nemohol nič robiť. Len čakať a pomaly to prekonať.

Do motorestu chýbalo 2,5 kilometra, no boli to najdlhšie kilometre môjho života. Bolo úplne normálne, že som sa v tej chvíli rozprával sám so sebou, lebo vám to pomôže, aby vás nevyplo úplne. Priznám, že som podcenil pitný režim, no nemohol som mať pri sebe veľkú zásobu, nakoľko to znamenali kilá navyše. Niektoré trasy behu si doteraz nepamätám, čo som bol tak dehydratovaný.

Pamätám si však, ako som dobehol do Serede.

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Príchod do cieľa bol vykúpením. Ak vďaka behu pomôžeme aspoň jednej rodine, tak to malo zmysel

Na Námestie slobody som dobehol 3. augusta. V cieli ma čakal Adamko s celou mojou rodinou. Bol to úžasný moment. Objal som Adamka a vedel som, že som dokázal niečo, čo na začiatku vyzeralo ako bláznivý sen.

A to je náš príbeh. V týchto dňoch som sa už z Nemecka vrátil na Slovensko, aby som mohol byť s rodinou každý deň. Okrem toho však pripravujeme ďalšie projekty v rámci občianskeho združenia Adamov Svet, ktoré spolu s Andrejkou budujeme. Obrovskou oporou je nám však aj starší syn Patrik, ktorý toto bremeno s nami nesie už od svojho mladého veku a je tým najlepším starším bratom, akým môže byť.

Aj týmto článkom chceme poďakovať všetkým dobrým ľuďom, ktorí nám doteraz pomohli. Aj vďaka vašim dvom percentám či finančným darom sa Adamkovi podarili fantastické pokroky, za ktoré sme veľmi vďační. Stále však myslíme aj na ďalšie deti a rodiny, ktoré potrebujú pomôcť.

Vidíme totiž obrovský nedostatok pomoci pre mamičky hendikepovaných detí, ktoré častokrát musia zostať doma. Vzdať sa práce, priateľov či akýchkoľvek voľnočasových aktivít. Aj ony potrebujú pomoc, hlavne tú psychickú. Niekedy stačí len poradiť, nasmerovať alebo dať nádej, že bude lepšie. Aj keď len o trošku, no predsa lepšie.

Ak tento článok budú čítať rodičia, ktorí sú v podobnej situácii, tak prosím, pokojne sa na nás obráťte, ak budete cítiť, že už nevládzete. Niekedy stačia slová povzbudenia a vám to dá nádej, ktorá vám pomôže prekonať aj ťažké depresie.

Mojim ďalším snom je vybudovať rehabilitačné centrum pre takéto detičky a ich rodičov, kde nájdu potrebnú pomoc. Možno sa to zdá byť opäť ťažký a nesplniteľný sen, no verím, že sa nám to raz podarí.

Aby sme spolu s Andrejkou mohli byť takými ľuďmi, akých sme aj my potrebovali v tých najťažších chvíľach. Na záver by som chcel poďakovať všetkých ľudom, ktorí sa snažia pomáhať ľudom okolo seba. Nielen tým, ktorých poznám, ale tým, ktorí žijú kdekoľvek na svete. Vďaka patrí taktiež aj mestu Sereď a ich predstaviteľom.

Adamkovi Maxianovi môžete pomôcť prispením akejkoľvek sumy na transparetný účet SK74 0900 0000 0051 8155 1073 alebo vašimi 2 % z daní. 

Viac informácií nájdete na www.obcianskezdruzeniaadamovsvet.sk

Zdroj: Seredsity.sk

Zdroj: Seredsity.sk

Zdroj: Seredsity.sk

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Zdroj: Rastislav Maxian

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním.