Príbeh opisuje život Petra K., ktorého sme stretli v parku, keď nás požiadal o pomoc. Pravdivosť všetkých infomácíi v článku nevieme potvrdiť.

Zverejnenie fotiek a príbehu nám Peter odsúhlasil.

Pri klasickej sobotnej prechádzke parkom nás oslovil nenápadný a tichý pán s prosbou o pomoc. Požiadal nás o pár drobných, za ktoré by si mohol kúpiť niečo malé na jedenie. Pán bol slušný, nebol z neho cítiť alkohol a nepôsobil agresívne. Práve naopak. Vyzeral zlomene, smutne a odovzdane. Rozhodli sme sa mu pomôcť. Tak, že zverejníme jeho príbeh. Príbeh, ktorý sa môže stať komukoľvek z nás.

Narodil som sa a vyrastal som v Dunajskej Strede. Mal som obyčajný život chlapca, ktorý na na poliach pomáhal svojim rodičom. Nebol som ničím výnimočný, ale to, čo mi išlo, bolo pracovať. Tvrdo pracovať. Nikdy som nebol dobrý na matematiku alebo rôzne vedy, a asi aj práve preto som vyštudoval poľnohospodársku strednú školu v Šamoríne.

reklama

Po strednej škole nasledovala povinná vojenská služba. Tá ma zaviedla do Serede. Dá sa povedať, že odvtedy som Seredčanom. Počas vojny som si tu našiel svoju manželku. Ľúbil som ju naozaj veľmi, ale netušil som, že sa život so mnou zahrá až takýmto spôsobom.

V Seredi som býval od mojich 20 rokov. Vojna, manželstvo a práca. Robil som rád a keď mi prišla pod ruku nejaká fuška, vždy som sa tešil. Na vojne som pracoval ako sanitkár. Bola to zaujímavá práca, pri ktorej som sa naučil dobre šoférovať, čo som neskôr využil v ďalšom zamestnaní.

,,Keby viem, čo sa stane, keď som si privyrábal, nikdy by som tú ponuku znova neprijal.”

Mojim prvým zamestnaním bola práca v paletárni. Od malička som mal rád drevo. Neskôr sa mi dokonca podarilo nájsť si prácu v Nemecku ako pilčík. Ujal sa ma jeden milý Nemec, s ktorým som sa lámanou nemčinou dorozumel a všetko ma naučil. Po pár mesiacoch som sa však musel vrátiť späť na Slovensko.

Začal som teda pracovať ako kamionista. Šoféroval som rád, no na cestách mi chýbal domov a moja manželka. Nezarobil som až tak veľa, a preto som sa vždy snažil si nájsť počas voľných dní nejakú brigádu alebo prácu na víkend, aby som zarobil ešte niečo navyše. Keby viem, čo sa stane počas jednej noci, keď som si privyrábal, nikdy by som tú ponuku znova neprijal.

Na tú noc nikdy nezabudnem. Bol 21. august a na víkend som si našiel menšiu brigádu v Hlohovci ako vyhadzovač v jednom bare. Nebol som typický vyhadzovač ako ich môžete vidieť na diskotékach, jednoducho som tam bol pre prípad, keby sa niečo stane.

Pána som udrel tak nešťastne, že pri páde si udrel hlavu o schody pred podnikom. Zostal nehybne ležať.

Jeden pán začal v bare robiť problémy a museli sme ho vyviesť. Už počas toho ako som sním išiel von, bol agresívny a trhal sa mi. Vonku pred podnikom sa mi vytrhol a začali sme sa biť. Počas toho, ako sa bránite, nerozmýšľate nad tým, čo robíte. Celé to trvalo asi minútu a potom sa to stalo.

Pána som udrel tak nešťastne, že pri páde si udrel hlavu o schody pred podnikom. Zostal nehybne ležať. Okamžite som zavolal kolegov a s postávajúcimi ľuďmi sme sa mu snažili pomôcť. Počas čakania na záchranku a policajtov pán zomrel.

Po príchode policajnej hliadky ma okamžite zobrali do cely predbežného zadržania, kde som bol dva dni. Nemal som pri sebe absolútne nič, len peňaženku a oblečenie. Nasledovalo skrátené súdne konanie. Priznal som sa, takže nebol nutný ani sudca. Nasledoval rozsudok: ublíženie na zdraví s následkom smrti. Obžalovaný sa odsudzuje na 9 rokov bezpodmienečne.

Ja si z tej cely nepamätám absolútne nič. Triasol som sa a bol som v šoku. Cele to trvalo ako keby, len pár hodín a nie dva dni. Najprv ma poslali do Leopoldova a o pár dní som išiel do Želiezoviec. Skúšal som sa spojiť z basy s manželkou, ale keď sa dozvedela, čo som spravil, nechcela mať so mnou nič spoločné.

V base to bolo zlé. Nevedel som si na ten život zvyknúť. Ľudia tam nie sú moc priateľskí. Každý si dáva pozor na seba a nenadväzuje moc kontakty. Jediné, čo ma držalo pri živote bola práca, ktorú sme cez leto mali. Robili sme na poliach, za 60 centov na deň. Cez zimu sme nerobili nič a vtedy to bolo zlé.

,,Prepadali ma depresie z toho všetkého, čo sa stalo a prečo práve mne.”

Prepadali ma depresie z toho všetkého, čo sa stalo a prečo práve mne. Mal som normálny život a nikdy som nechcel nikomu ublížiť. O pánovi, ktorý zomrel a o jeho rodine som už viac nepočul. Neviem ani ako sa volá, jediné čo viem je, že mal vtedy 33 rokov. Basa ma psychicky ale aj fyzicky zničila. Veď, pozrite sa na mňa. Mám 49 rokov, ale vyzerám ako dedko. Musel som si uvedomiť jednu vec. Budem tu deväť rokov. Na skoršie prepustenie som mohol zabudnúť.

16. júna som bol po deviatych rokoch prepustený z väzenia. V Želiezovciach mi dali na cestu nejaké drobné. Išiel som do Nových Zámkov, odtiaľ do Galanty a naspäť domov do Serede. Keď som prišiel, zistil som, že manželka predala byt a je niekde preč. Od tohto dňa, som na ulici a žijem z toho, čo mi ľudia dajú.

Na konci júla mi ukradli ruksak, kde som mal všetky doklady a nejaké drobné, ktoré som si našetril. Tak isto som tam mal aj nejaké oblečenie. Všetko mi ukradli. Jediné, čo mi zostalo je rodný list, košeľa a mobil, ktorý mi dal jeden známy. Našťastie som ho mal pri sebe.

Ruksak sa našiel. Vrátili mi ho mestskí policajti, ktorí ho našli v meste. Bohužiaľ, to najdôležitejšie tam už nebolo. Občiansky preukaz. Ten je pre mňa jediná príležitosť ako si nájsť brigádu alebo akúkoľvek prácu.

Išiel by som robiť naozaj čokoľvek len aby som si zarobil peniaze na jedlo a bývanie. Dnes som nejedol ešte nič a včera som mal 2 rožky a polku jablka čo som našiel. Za týchto 0,50 centov si kúpim kávu v automate. Zahreje ma a dá mi trošku energie, nech vydržím byť hore a zohnať zopár drobných na jedlo.

Som samotársky typ človeka. Nepotrebujem spoločnosť a alkohol. Radšej sa sám prechádzam a rozmýšľam nad tým, kde budem spať. Veľakrát mi pomohli aj mestskí policajti, keď ma nechali spať v parku.

Počul som, že v Seredi je veľa bezdomovcov, a že niektorí aj zomreli. Bojím sa, čo budem robiť cez zimu, keď si nenájdem prácu. Veď v takej zime vonku zmrznem. Ešte som nikdy nebol cez zimu na ulici. Mám z toho veľký strach.

Nemám deti. Manželka neviem, kde je. Nemám sa na koho obrátiť, preto ďakujem ľudom aj za desať alebo dvadsať centov. Pre niekoho to je možno nič, ale ja si zato viem kúpiť aspoň jedno pečivo.

Každý deň ľutujem čo som spravil. Zabil som človeka, aj keď neúmyselne, ale zabil. Nikdy si to neodpustím. Musím ale dúfať, že sa to zmení, že príde deň, kedy si vybavím občanku a konečne sa zamestnám a nájdem si bývanie. To je môj sen.

Verím, že ako sa mi z minúty na minútu zmenil život pred deviatimi rokmi, zmení sa mi aj teraz. Stále v to verím. Ak by to náhodou čítal niekto z pozostalých, pána z Hlohovca, chcel by som im odkázať, prepáčte. Nechcel som, aby to tak skončilo a určite som nechcel nikoho zabiť. Veľmi to ľutujem. Prepáčte.”

Pánovi Petrovi K. sme sa rozhodli ďalej pomôcť nákupom zopár potravín, čo mu vydržia zopár dní a nebude hladný. Uvedomujeme si, koľko bezdomovcov žije v našom meste. Taktiež si uvedomujeme, že nie všetci si zaslúžia pomoc. Peter nás svojím správaním, rozprávaním a vystupovaním presvedčil, že mu pomôžeme.

Peter si svoj právoplatný trest odsedel a teraz sa pokúša vrátiť späť do života. Je veľmi dôležité, týchto ľudí nevytláčať ešte na väčší okraj spoločnosti. Veľa krát si zato môžu sami, ale kto sme, aby sme súdili.

Vy, ktorí by ste chceli Petrovi pomôcť, či už potravinami, hotovosťou alebo pomocou pri vybavení občanky nás pokojne kontaktujte do správy alebo mailom, na Petra máme kontakt a vieme vás s ním spojiť.

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním