Jolana Čomajová vychováva viac než 35 rokov generácie úspešných športovcov (Rozhovor)

reklama

Správny učiteľ by mal byť výrazný a zároveň prirodzený, vzbudzovať autoritu, ale nebyť povýšenecký. Mal by vidieť v človeku najmä jeho prednosti a nielen slabé stránky. A práve takou pani učiteľkou je Jolana Čomajová. Dlhodobo prispieva k rozvoju športu detí a mládeže, za čo jej bolo udelené čestné občianstvo mesta Sereď.

Prinášame vám rozhovor, v ktorom nájdete okrem iného aj historické zábery zo zápasu s Kubou alebo výstrižky z francúzskych novín z čias, keď Jolana Čomajová pôsobila v družstve Banskej Bystrice.

My vás poznáme ako učiteľku na ZŠ Juraja Fándlyho. Aká bola vaša cesta predtým, ako ste sa dostali na túto školu?

Vyštudovala som Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, telesnú a brannú výchovu. Branná výchova sa v súčasnej dobe už neučí, ale zapájam sa s deťmi do súťaže Olympiáda mladých záchranárov civilnej ochrany a branného viacboja, pretože je to blízke tomu, čo som študovala. Začínala som práve v Banskej Bystrici, kde som na fakulte hrávala súťažne basketbal. Po skončení školy som tam ostala učiť ako asistentka, ale s dospelými ma to príliš nebavilo. Preto som sa vrátila do Serede, kde som vyrastala. Začala som najprv na strednej škole v Šali, na gymnáziu aj na chemickej priemyslovke, kde som zastupovala. Potom som prestúpila do Serede na Základnú školu na Petrovskej ulici. Po otvorení ZŠ Juraja Fándlyho v roku 1984 som nastúpila ako telocvikárka a odvtedy som stále tu.

reklama

Prípravný zápas v drese Banskej Bystrice proti reprezentačnému výberu z Kuby, 1979. Zdroj: archív J.Č.

Aké aktivity v Seredi konkrétne robíte?

Robím basketbal už veľmi dlho. Nevenujem sa však len basketbalu, ale aj ostatným športom v rámci prípravy na rôzne športové súťaže. Nie je to len basketbal alebo atletika. Venujeme sa aj streľbe zo vzduchovky, futbalu, volejbalu, plávaniu, brannému viacboju a olympiáde mladých záchranárov CO. Tu sme už tiež dosiahli veľmi pekné úspechy v rámci celého Slovenska. Čo sa týka športových školských súťaží, tam sa chlapci aj dievčatá zapájajú nielen do všetkých súťaží vyhlásených ministerstvom školstva, ale robíme aj niektoré navyše.

,,Za svoj najväčší úspech považujem radosť detí zo športovania, súťaženia a víťazstiev. Ich víťazstvá sú istým spôsobom aj moje víťazstvá.”

Bol šport pre vás lákadlom už v detstve?

Áno, začínala som basketbalom, ale aj mnohými inými atletickými súťažami. Okrem športu som mala veľmi rada prácu s deťmi. Kedysi som robila pioniersku vedúcu ešte ako študentka gymnázia. Tam som sa rozhodla, že sa dám na prácu s deťmi. Najprv som premýšľala nad prácou v materskej škole, ale tým že som mala rada šport, som sa nakoniec rozhodla pre cestu učiteľky telesnej výchovy.

1. miesto v celoslovenskom finále SBA Minibasketshow v Ružomberku, 2016. Zdroj: archív J.Č.

Doteraz pod vašim vedením vyrástlo mnoho talentov s výraznými úspechmi v športe. Dokážete odhadnúť talent dieťaťa?

To sa veľmi ťažko posudzuje. Často ten, ktorý má talent a zdatnosť, nepracuje tak veľmi ako ten, ktorý chce niečo dosiahnuť. Talent je dar, ale v športe je najdôležitejšia práca a prístup k tréningu. Deti, čo majú vytrvalosť, často dosiahnu viac ako tie s talentom, ale dá sa to odhadnúť. Hoci teraz je veľa detí, ktoré talent majú, bohužiaľ ho nevyužívajú.

,,Často ten, ktorý má talent a zdatnosť, nepracuje tak veľmi ako ten, ktorý chce niečo dosiahnuť. Talent je dar, ale v športe je najdôležitejšia práca a prístup k tréningu.”

Veľa ľudí v dnešnej dobe hovorí, že deťom sa nechce športovať a sú lenivé. Aký máte na to názor vy?

Nezovšeobecňovala by som, že deťom sa nechce športovať. Sú samozrejme deti, ktoré sa k športu nemajú. Je to ale úplne rovnaké, ako pri učení. Potom sú ale aj typy detí, ktoré sa ťažko prehovárajú a nakoniec sa chcú športu venovať, lebo vidia svoje výsledky aj výsledky ostatných. Ale snažím sa venovať aj takým deťom, ktoré možno nedosahujú vynikajúce výsledky, no stále športujú pre radosť a to ma takisto uspokojuje a veľmi teší. Robia tým niečo pre svoje zdravie a vypĺňajú aj svoj voľný čas.

Turnaj v Paríži v roku 1980 s družstvom Banskej Bystrice. Vľavo sa nachádza Jolana Čomajová v strede a vpravo je strieľajúcou hráčkou. Zdroj: archív J.Č.

Aký je to pocit, keď Vaši zverenci dosiahnu výborné výsledky?

Je to pocit úžasný a nezaplatiteľný. Vidno tam prácu trénera, ale aj samotných detí. Úspechy, ktoré deti dosiahnu – či už vyhrajú súťaž alebo len prekonajú svoj osobný rekord, stále je to niečo, čo poteší úplne rovnako dieťa ako aj trénera. Nedá sa hovoriť, že práve tréner alebo učiteľ je kľúčom k výhre, lebo podľa mňa sú prvoradé deti. Pretože darmo ja budem chcieť, ale deti nie. Teším sa z toho, keď niečo dosiahnu. Ale myslím, že často sa stáva aj to že, oni majú na tom väčšiu zásluhu ako ja.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Ja si myslím, že pre mňa je úspech to, že stále to tým deťom odovzdávam a robím s nimi. Že hoci to už robím viac ako tridsaťpäť rokov, tak stále ma práca učiteľky a trénerky baví. Za najväčší úspech považujem radosť detí zo športovania, súťaženia a víťazstiev. Ich víťazstvá sú istým spôsobom aj moje víťazstvá.