Budovu bývalej Niklovej huty vám určite predstavovať nemusíme. Rovnako aj haldu lúženca, ktorá zostala po výrobe niklu, pozná snáď každý Seredčan. Práve táto halda je v súčasnosti jednou z najzávažnejších environmentálnych záťaží na Slovensku. Do ovzdušia sa z nej ročne vypráši 20 – 60 ton prachu. Seredčania a Dolnostredčania, ktorí si fungovanie Niklovky pamätajú, však často spomínajú dni, keď kvôli červenému prachu nebolo vidieť ani na koniec ulice.
Napriek značným environmentálnym problémom bola Niklová huta obrovským priemyselným areálom, ktorý 30 rokov prosperoval a priniesol 1400 pracovných miest. V roku 1958 bola výstavba Niklovky schválená a už v roku 1962 bola stavba dokončená a začala sa prvá pokusná výroba. Ruda sa dovážala až z Albánska, no obsahovala iba necelé percento niklu. Nikel sa z nej vylúhoval chemickým procesom do tekutého stavu. Výsledný kov sa ešte prečisťoval elektrolýzou. Závod vyrábal elektrolytický nikel, práškový nikel a niklové granule z niklového odpadu. Odpad predstavoval až 99 % rudy a predával sa do zahraničia. Napriek tomu sa ho nakopilo viac, než sa stihlo vyvážať.
V deväťdesiatych rokoch sa výroba ukázala byť nerentabilná a ochrana životného prostredia bola na katastrofálnej úrovni. Okrem toho bola výroba aj napriek opatreniam karcinogénna a všetci zamestnanci museli dvakrát ročne navštevovať závodného lekára. Preto bola v rokoch 1992 – 1993 zastavená výroba a najväčší seredský závod zanikol. Viac o environmentálnom probléme, ktorý pozostatok Niklovky predstavuje, sa dočítate na tomto odkaze.
Pozrite si televízne reportáže z rokov 1962 a 1963, ktoré ukazujú, ako prebiehalo dokončenie výstavby seredskej Niklovky.