Prežili krutosti koncentračného tábora v Seredi. Pozrite si dojímavé spovede dvoch Slovákov židovského pôvodu

Počas druhej svetovej vojny sa Slovensko ocitlo pod taktovkou nacistického Nemecka. V roku 1939 začala na Slovensku arizácia, v roku 1941 vstúpili do platnosti protižidovské zákony a približne v rovnakom období začali fungovať aj pracovné tábory, ktoré okrem iného slúžili aj na deportáciu do vyhladzovacích táborov.

Prvá a Druhá Sereď

Pracovný tábor v Seredi sa začal budovať v septembri 1941 a fungoval do marca 1945. Jeho oficiálny názov znel: Koncentračné stredisko a pracovný tábor pre Židov v Seredi. Najskôr sa tam nachádzali iba mladí židia, ktorí pomáhali tábor budovať. O rok neskôr už boli deportované aj celé rodiny.

Obdobie fugovania pracovného tábora bolo neskôr podľa výpovedí preživších rozdelené na Prvú a Druhú Sereď. Etapa Prvej Serede (1941 – 1944) sa označuje ako pracovný tábor. Takých bolo na Slovensku niekoľko, napríklad aj Nováky alebo Vyhne. Podstatou pracovných táborov bola ich sebestačnosť, čo znamenalo, že sa živili na zákazkách, ktoré im boli zadané.

V seredskom pracovnom tábore vznikla najskôr stolárska dielňa. Okrem nej sa postupne zriadili aj grafická výrobňa, zámočníctvo, klampiarstvo, čalúnnictvo, sústružníctvo, výroba brašien, hračiek, kufrov, konfekcie, kartónov a iné dielne. V záujme udržania sebestačnosti tábora sa v ňom realizovali aj poľnohospodárske a záhradkárske práce.

reklama

Obdobie Druhej Serede (september 1944 – marec 1945) však bolo obdobím koncentračného tábora, ktorý bol na Slovensku jediný. V septembri prišiel do Serede nový veliteľ tábora Alois Brunner. Takmer okamžite začal s organizovaním deportácií. Jeho príchod predstavoval radikálnu zmenu podmienok v tábore. Zámerne zvyšoval kapacitu transportov, aby do nich dostal čo najväčší počet Židov. Zo Serede odišlo 11 transportov a deportovaných  bolo 11 532 osôb. Posledný transport odišiel 31. marca 1945.

Pracovným a koncentračným táborom v Seredi prešlo okolo 16 000 ľudí. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili späť do svojich domovov.

Eva Kohn

Eva Kohn sa narodila v Handlovej, kde žila židovská komunita v zhode s ostatným obyvateľstvom až do vojny. V roku 1939, keď mala iba 6 rokov, začali prvé židovské pogromy. Rodina sa presťahovala do Prievidze, ale v roku 1940 sa museli vysťahovať a odišli do Nitry. Už v roku 1942 sa jej brat podieľal na budovaní pracovného tábora v Seredi. Celá rodina bola potom dislokovaná do seredského tábora, kde jej otec organizoval šijaciu dielňu.

Šmuel Givoni

Šmuel Givoni sa narodil v Bratislave ako Tibor Salamon v roku 1923. Majetok jeho rodiny sa stal predmetom arizácie, preto musel opustiť strednú školu a spolu s rodinou sa vysťahovať z bytu. Rodina plánovala emigrovať do Palestíny, no jeho otec ochorel a zomrel. Šmuel bol potom pridelený na nútené práce a dobrovoľne sa prihlásil do pracovného tábora v Seredi. Avšak v roku 1942 sa začali prvé deportácie zo Serede do vyhladzovacích táborov.

Určite by sme mali byť vďační ľuďom, ktorí hovoria o svojich bolestivých zážitkoch, či už z vojny, alebo práve z koncentračných táborov. Neprehliadajme udalosti minulých storočí len preto, že môžu byť nepríjemné. Ak nás má história niečo naučiť, je to práve vedieť sa poučiť z vlastných chýb.

Takéto príbehy sú preto odkazom nielen pre nás, ale aj pre budúce generácie. Vážme si to, že momentálne zložité obdobie pandémie môžeme prežívať v pohodlí našich domovov obklopení mnohými komunikačnými prostriedkami.

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním.