ROZHOVOR: Lukáš Šulák zo Šintavy sa venuje remeslu s koňmi, ktoré sa na Slovensku vytráca

Lukáš Šulák zo Šintavy má len 26 rokov, ale dovoľujeme si povedať, že prácu a záľubu má takú, akú človek v jeho veku obvykle nemáva. Stará sa o kone, s ktorými orie záhrady nielen Šintavčanom. Toto remeslo, ktoré sa dnes už, samozrejme, vytráca, má však v jeho rodine dlhú tradíciu. Kone sú dnes nahradené automatizáciou, avšak, ako spomína Lukáš, tá sa na živú silu nechytá. Pripravili sme si pre vás rozhovor s Lukášom, v ktorom sa dozviete:

• Ako sa dostal k remeslu a kto ho to naučil?
• Čo všetko s koňmi dokáže?
• Kto využíva jeho služby?
• Ako sa o kone s priateľkou a súrodencami starajú?
• Ako ho podporujú blízki?
• Prečo je to práca na 7 dní v týždni?

Ako si sa dostal k tomuto remeslu?

Pre toto remeslo, lepšie povedané „bláznovstvo“, sa človek musí narodiť a musí to mať v sebe niekde zakorenené. U nás v rodine sa to dedí z generácie na generáciu a som veľmi rád, že ja nie som výnimkou. Môj otec ma od detstva vozil na bicykli ku starým rodičom na gazdovský dvor do Šintavy a s láskou mi ukazoval, ako sa starať o zvieratá. Od detstva bol mojím vzorom dedko Ján Šulák, ktorý bol veľmi dobrý a priateľský človek a tiež gazda, ako sa patrí.

Spolu s babkou chovali rôzne druhy hospodárskych zvierat a, samozrejme, kone, ktoré dedkovi slúžili na prácu. Pamätám si, ako nám často spomínal ťažké časy komunizmu, kedy bolo náročné si udržať svoje zvieratá vo vlastníctve, no môj dedko to dokázal. V tom čase, keď mu chceli zobrať kone, sa dopočul v rádiu, že na Šumave bola kalamita a prosia ľudí, aby prišli na pomoc.

Dedko, ktorý bol vždy nápomocný, neváhal a spolu so svojimi koňmi odišiel na Šumavu. Po troch rokoch sa vrátil domov, kde sa medzitým situácia ukľudnila a on mohol ďalej gazdovať, a tak si zachránil svoje milované koníčky. Toto je len jeden z mnohých príbehov, ktoré nám rozprával a my sme ho vždy počúvali so zatajeným dychom. Ďalším človekom, ktorému vďačím za všetko, čo teraz viem s koňmi robiť, je jeho syn a môj strýko Martin Šulák.

reklama

Je na to potrebné špecifické zaúčanie? Je to len „koníček“ alebo by si povedal, že práca?

Odmalička ma učil môj strýko pri svojich dvoch koňoch kobylke Tonke a koníkovi Titulovi. Tieto kone poznala celá Šintava. Boli mimoriadne oddané a verné, ako malé deti sme sa okolo nich stále motali a nikdy nám neublížili. S radosťou spomínam na všetky pády a odreniny, pretože to k tomu patrí a dnes sú už len úsmevnou spomienkou.

Raz ma otec viedol na kobylke Tonke, ktorá sa splašila a on ju držal tak silno, aby sa mi nič nestalo, až si vykĺbil kľúčnu kosť. Až do dnešného dňa mi je nápomocný vždy, keď potrebujem, za čo som mu veľmi vďačný. Napriek náročnej práci počas svojho života sa tieto dva koníky dožili 30 rokov, čo je u koní veľmi krásny vek.

Treťou osobou, ktorá ma tiež veľa naučila pri koňoch je môj starší brat Marek. S ním som odmalička trávil čas pri zvieratách a hlavne pri koňoch. Pracovali sme spolu v rezorte ministerstva obrany GRANIT v Ružomberku a v Piešťanoch, kde sme vozili ľudí na koči a turistom sme ukazovali krásy Veľkej Fatry z konského chrbta.

Podľa strýkových oddaných koní smerujem výchovu aj mojich troch koní. Najstarší sa volá Simon, má 11 rokov a je veľmi pracovitý. Viem, že sa naňho môžem spoľahnúť v každej situácii. Musím však povedať, že má veľmi zložitú povahu a nemôže s ním manipulovať hocikto, pretože je prefíkaný a všetko vie využiť vo svoj prospech. Simona používam aj ako učiteľa pri mladých koňoch, ktoré sa učia v záprahu.

Ďalšia je kobylka Vanda, ktorá pochádza z chráneného chovu plemena Norik muránskeho typu z Dobšinej. Tieto koníky vyrastajú voľne na Muránskej planine a keď dospejú, začne sa s nimi pomaly pracovať. Pred dvoma rokmi som s touto kobylkou absolvoval výkonnostné skúšky, v ktorých skončila s ohodnotením Elita, na čo som hrdý, pretože je to skvelé ohodnotenie.

Minulý rok sa mi chov rozrástol o žriebätko po kobylke Vande, ktoré má už teraz 10 mesiacov a je to výmyselný žrebček Vegas. Ukazuje sa však, že to bude dobrý a pracovitý koník.

Plemeno koňa Norik muránsky je slovenským národným plemenom a tiež aj génovou rezervou, preto som veľmi rád, že môžem rozširovať chov týchto krásnych koní. V súčasnosti mám doma ešte ďalšie dve mladé kobylky tohto plemena, o ktoré sa starám a trénujem ich.

Ponúkaš aj rôzne služby – vozenie na koči počas svadby či dožiniek, alebo pri rôznych spoločenských akciách. Ktorá z nich je podľa teba najviac využívaná? V akom období je najväčší dopyt po tvojich službách?

Pre kone mám využitie celý rok. Na jar rozrábanie pôdy a sejba, počas leta kosba sena a ďateliny, počas jesene a zimy sú to orby. Zúčastnil som sa aj na Majstrovstvách Slovenska v orbe s koňmi, ako aj na furmanských pretekoch, kde furmani z celého Slovenska predvádzajú v troch disciplínach šikovnosť svojich koní. Bol by som veľmi rád, ak by sa mi v budúcnosti podarili zorganizovať takéto preteky aj u nás.

Pomedzi tieto práce ponúkam rôzne druhy akcií, napríklad vozenie svadby na koči, oslava dožinkov, fašiangové slávnosti, vozenie Mikuláša a iné spoločenské akcie. Do budúcnosti by som chcel zaviesť pre obyvateľov mesta Sereď, ako aj okolitých dedín vozenie na koči v prírode. Pre verejnosť mám facebookovú stránku Kočiarová služba – Lukáš Šulák, kde sa môžete dozvedieť viac o mojich službách a nájdete tam aj fotky a videá z rôznych akcií, ktoré sme s koňmi vozili.

Musím povedať, že aj keď ma práca s koňmi baví a napĺňa, je to ťažká práca a bez mojej rodiny, ktorá mi pomáha najviac ako sa dá, by som to nezvládol. Hlavne bez mojej priateľky, s ktorou máme spoločné „koníčky“, by to bolo pre mňa veľmi ťažké. Vždy, keď idem niekde na akciu voziť, tak jej vďačím za to, že je všetko nachystané a všetko sa ligoce.

Prácu s koňmi a okolo koní (ale aj chov iných zvierat) už v dnešnej dobe môžeme považovať za ojedinelú aj na dedine. V hektickej dobe, akú žijeme, veľa ľudí z mesta hľadá pokoj na dedine a veci, ktoré boli vždy pre dedinu typické, im začínajú vadiť a o to ťažšie sa takéto tradície ako chov hospodárskych a úžitkových zvierat udržujú. Preto som veľmi rád, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporujú v tom, čo robím.