Ružena Scherhauferová je najúspešnejšia spisovateľka z nášho mesta. Čo všetko nám o sebe prezradila? (Rozhovor)

V príjemnom počasí babieho leta sme sa stretli s úspešnou spisovateľkou Ruženou Scherhauferovou, ktorá žije v našom meste. Vo svojich, teraz už deviatich románoch zachytila skutočné príbehy ľudí. V rozhovore sa dozviete, aký príbeh sa skrýva za autorkiným bývalým pseudonymom, čo je pre ňu inšpiráciou, ako píše knihy a aké aktivity organizuje pre milovníkov literatúry v Seredi.

Ako by ste sa predstavili našim čitateľom?

Som spisovateľkou, ktorá píše spoločenské romány. Život nie je jednoliaty a jednoduchý. Každý z nás má svoj príbeh, ktorý by sa zmestil do jednej, možno do viacerých kníh. Ak ma niektorý zaujme, rada ho spracujem knižne. Preto pozorne počúvam tých, ktorí majú potrebu zveriť sa mi so svojím trápením či radosťou a dokážem byť veľmi pozornou poslucháčkou… Chcem počúvať, chcem potešiť či pohladkať slovami, pomôcť. Je to o hľadaní námetov.

Už sa poznám. Ak zrazu pociťujem vzrušenie, zároveň nadšenie a hneď si v duchu predstavím knihu s týmto príbehom, zároveň kombinujem osnovu a následne dej, je to to pravé. Vtedy mám obyčajne niekoľko bezsenných nocí, v ktorých si dokážem celý príbeh postupne vykonštruovať. Prakticky sa mi premietne ako celovečerný film, a to rozhodne. Potom je len otázkou času, kedy sa pustím do písania.

reklama

Ktorý svoj príbeh máte najradšej?

Túto otázku dostávam dosť často. Je však nemožné vyčleniť román, ktorý je najlepší, alebo ktorý mám najradšej. Všetky príbehy v románoch sú mojím výtvorom a hlavní aktéri mojou súčasťou.

Je to moja veľká rodina, ktorú si ctím a vážim, pretože som pri formovaní mojich hrdinov a tvorbe ich charakterov presedela veľa hodín pri počítači a doslova som ich modelovala a vytvárala, hrala sa s nimi tak, aby sa čo najviac podobali skutočnosti.

Dala som do toho veľa síl a obetovala množstvo času, takže som im zostala verná. Možno si mnohí myslia, že mám najradšej román Život sa nás nepýtal, ktorým som sa v roku 2014 umiestnila v súťaži TOP autor na Martinuse na treťom mieste, ale ja milujem všetky moje knihy rovnako, pretože postavy ktoré v nich vystupujú sú ako moji priatelia. A priateľov nemožno zradiť.

Ako dlho už píšete?

Spolužiaci zo strednej školy mi na stretávke pripomínali, vraj: „Nepamätáš si? Odjakživa si chcela byť spisovateľkou!“ A ja som si namojveru nevedela na tieto slová spomenúť. Na strednej škole som síce pracovala v redakčnej rade a vydávali sme školský časopis. Nielenže som do neho prispievala kratšími literárnymi útvarmi a informovala spolužiakov o činnosti na škole, ale som ho aj celý ilustrovala.

Neskôr som vyštudovala, vydala som sa, venovala sa rodine a dcéram, pretože ony sa stali mojím slnkom života, a až v dôchodku som len tak začala ťukať do počítača. Písala som, písala, náhodne rozvíjala dej a napísala som behom jedného roka skoro tristo strán, ktorých bolo po premene na normostrany až päťsto. Mala som vtedy šťastie, pretože knihu mi prijalo hneď prvé vydavateľstvo, do ktorého som po počiatočných rozpakoch rukopis poslala s tým, že to asi nie je dobré.

Prečo ste písali pod pseudonymom?

Keďže mám nemecké priezvisko, požiadavkou vydavateľa bolo, aby som si dala pseudonym, pretože on vraj vydáva len knihy slovenských autorov. Takže Paulína, to bolo meno mojej starkej, ktorá ma vychovala, Dudášová – moje dievčenské priezvisko a Svodovská podľa miesta, kde som sa narodila – vo Svodove. Vlastne vymyslela som to tak, že aj za týmto pseudonymom sa v skutočnosti skrývala časť môjho života.

Nebolo to však ono. Cítila som sa akási zviazaná, ako by som sa pred niekým skrývala… A pamätám si, že z tejto prvej knihy som musela vymazať 250 strán. Škoda, teraz by som to už urobila ináč. Uložila by som si ich niekam do priečinka v počítači a možno by z toho bola iná kniha. Vtedy som to ešte nevedela.

Neskôr, v inom vydavateľstve som už písala pod mojím menom

Chcete aj naďalej pokračovať v písaní?

Pre mňa je písanie namojveru závislosť. Vždy sa pristihnem pri dokončovaní románu, že premýšľam nad tým, čo v ďalšej knihe, keďže obyčajne ešte nemám príbeh. Ale to sa veľmi rýchlo napraví, keďže existuje okolo mňa veľa náhod a zrazu mám námetov viac ako dosť…

Ibaže kniha si vyžaduje veľa času, takže sa s každou trápim aj vyše roka, možno dva roky a dlho ju upravujem, hrám sa s vetami, so štylizáciou, opätovne si ju čítam, robím zmeny, čo je dosť náročné. Podľa mňa je kniha ako víno, ktoré musí zrieť, aby bolo dobré. A musí byť niečím poučná, mala by obsahovať hlbšie myšlienky, čitatelia sa v nej rozhodne musia nájsť, stotožniť sa s konaním hrdinov a vtedy sa im kniha páči.

Kniha, ktorá zostane čitateľovi v pamäti ako celok niekoľko dní, číže ho osloví, je dobrá kniha. Tie staršie knihy si občas prelistujem a niečo z nich prečítam, a možno z určitého pohľadu perfekcionistu by som ešte niečo upravila inak, hoci sa to už nedá. Som dosť nespokojný tvor.

Práve teraz dokončujem posledné korektúry novej knihy, ktorá mi vyjde pre Vianocami a mám pripravené ďalšie dva rukopisy, ktoré chcem ponúknuť do niektorého vydavateľstva.

Bude v novej knihe niečo aj z Vášho života?

 To si zatiaľ nechávam ako svoje malé tajomstvo. ?

Na Slovensku aj v zahraničí je mnoho kvalitných autorov. Aký je váš obľúbený spisovateľ alebo spisovateľka?

V poslednom čase ma dostali severské detektívky, no, samozrejme, čítam aj slovenské knihy. V súčasnosti píše skutočne veľa autorov a vychádza množstvo kníh a žánrovo odlišných. Preto si myslím, že každý čitateľ si dokáže z toho množstva vybrať to svoje.

Okrem detektívok si rada prečítam ktorúkoľvek slovenskú knihu, takže sa mi ťažko vyberá obľúbený autor či autorka. No nepohrdnem ani historickou romancou. V knižnici si ale opatrujem Ballekove Agáty a Pomocníka, niekoľkokrát som si prečítala od Barbary Woodovej Plameň duše.

Čo patrí medzi vaše ďalšie koníčky okrem literatúry?

Som činorodý človek a vo voľnom čase predtým, teraz, keď píšem, mám na svoje koníčky podstatne menej času, rada kreslím a maľujem, stále precvičujem seniorom a súkromne sa venujem logopédii. Priznám sa, že písanie postupne zatláča moje ostatné koníčky do úzadia.

Okrem toho mi veľa hodín a dní zaberajú besedy a stretnutia s čitateľmi, priateľmi, cestovanie, poznávanie krás našej vlasti a hlavne stretnutia s ľuďmi, s ktorými sa vlastne stretávate v mojich románoch. Pri písaní knihy si musím niekedy naštudovať určité fakty, alebo ich konzultujem priamo s tým, kto mi príbeh porozprával.

Spomínali ste, že pochádzate zo Svodova. Čo Vás priviedlo do Serede a aké boli Vaše prvé aktivity v našom meste?

Do Serede som sa vydala. A moje prvá aktivita začala krúžkami aerobiku v kultúrnom dome. Mala som skupinu žien, stredoškolákov a žiakov. Bolo to vtedy veľmi náročné obetovať tri večery týždenne cvičeniu. Nie kvôli pohybu, ale kvôli rodine a práci. Vtedy ešte v našom meste nič podobné nebolo. Až postupne sa začali realizovať podobné krúžky a skupiny cvičencov a mesto cvičilo a tancovalo. Dnes je to už iné. Živšie a pestrejšie.

Priblížili by ste nám aktivity ktoré robíte pre mesto?

Už odkedy som sa sem presťahovala, mala som potrebu prispieť ku kultúrnemu životu v Seredi. Pred niekoľkými rokmi som začala organizovať literárne večery v mestskom múzeu, na ktoré si vždy pozvem 2-3 súčasných autorov, aby čitatelia poznali ich tvorbu. Vždy je to veľmi príjemný pocit, keď ľudia stíchnu a napäto počúvajú rozprávanie mojich hostí.

Je to večer o hovorenom slove podfarbenom hudbou a vlastne venovaný literatúre a jej významu v živote človeka. Mám stálych návštevníkov, ktorí sa na podujatie tešia a pravidelne sa ho zúčastňujú. Úspešne som rozbehla literárne večery aj v dennom centre seniorov a som aktívna aj v občianskom združení Koménium (učitelia v dôchodku).

Čo by ste odporučili začínajúcim spisovateľom?

Ako skúsená autorka viem, že malé literárne útvary ako sú poviedka či novela, sú pre začiatok tvorby istejšie. Aj ten najlepší autor sa má stále čo učiť a zdokonaľovať v písaní kníh. Ak má niekto skutočný talent, je isté, že sa neskôr pustí do písania rozsiahlejšieho literárneho diela. Hoci vydavateľstvá tvrdia, že denne dostávajú aj päť-šesť rukopisov, netreba sa dať odradiť odmietnutím a ponúknuť svoje dielo inde.

Okrem toho si treba odskúšať rôzne literárne súťaže, veľa čítať a citlivo vnímať všetko okolo seba. Každým novým dielkom a dielom sa zdokonaľujeme a zlepšujeme. Ani maliarove prvé obrazy nie sú ideálne a sám cíti, že musí ešte na sebe veľa popracovať. Podobné je to s literatúrou.

Kde beriete inšpiráciu?

Inšpirácia je nekonečná. Je ňou sám život. Podľa mňa je plný farieb. Je tam všetko, čo ho robí zaujímavým a plnohodnotným.

Ak ste zvedaví na poviedky a romány Ruženy Scherhauferovej, kliknite tu.

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním