Seredčanka Anna Voleková bola jednou z prvých zamestnankýň seredských pečivární. Svoju prácu milovala a vykonávala ju takmer 40 rokov

V dnešnom článku si zaspomíname na časy minulé a vrátime sa o niekoľko desaťročí späť do minulosti. Konkrétne do roku 1953, keď sa naše mesto stalo jedinečným v rámci celého Československa. Vedeli ste, že Sedita v minulom roku oslávila krásne a okrúhle 70. výročie svojho fungovania?

Prvého januára 1953 totiž v našom meste vznikol a začal fungovať závod s názvom Slovenské pečivárny, národní podnik, so sídlom v Seredi. O desať mesiacov neskôr, 2. októbra 1953, bol premenovaný na Slovenské pečivárne v Seredi a 18. decembra 1968 vznikol už samostatný národný podnik Pečivárne Sereď. 

Hlavnou postavou tohto krásneho príbehu je Seredčanka Anna Voleková, ktorá bola jednou z prvých zamestnankýň seredských Pečivární. Vďaka jej pútavému rozprávaniu sa budeme môcť vrátiť do čias, keď sa chodilo do práce už aj v 15 rokoch a väčšina výrobkov sa vyrábala či balila ručne.

Pani Voleková si aj vo veku 85 rokov spomína na každý detail z práce a pozná meno každého zo svojich kolegov či nadriadených. Oduševneným a pozitívnym výkladom nás doslova vtiahla do deja a my sme sa vďaka fotkám a jej rozprávaniu preniesli do doby, ktorú si mnohí z nás už nevedia predstaviť.

reklama

Zdroj: Seredsity.sk

Už v 14 rokoch vedela, kde a ako bude pracovať

Pani Voleková vyrastala v Dolnej Strede v roľníckej rodine. Otec bol mlynárom a práve on ju naučil láske k surovinám a k tomu, aké sú pre nás veľmi dôležité. Celé detstvo sa stretávala hlavne s obilninami a múkou, ktorá ju nakoniec sprevádzala ďalšie desiatky rokov.

Chodila do meštianskej školy, ktorá bola vtedy ešte rozdelená na dievčenskú a chlapčenskú časť. V tej dobe bola povinná 8-ročná školská dochádzka, takže sa už v 14 rokoch musela rozhodovať či pôjde do deviatej triedy alebo sa prihlási na odbornú školu.

Babička pani Volekovej ju presvedčila, aby išla na odbornú školu, ktorá jej zaručila zamestnanie v plánovanom novom závode pečivární. Nakoľko mala ďalších štyroch súrodencov a v dome bývali spolu so starými rodičmi, bolo prirodzené, že už v tak mladom veku musela aj ona, rovnako ako jej rovesníci, pracovať a prispievať do rodinného rozpočtu. Rodina bola vždy na prvom mieste a každý musel pomáhať tak, ako vedel.

15. augusta 1953 odcestovala zo Serede do Lomnice nad Popelkou v Českej republike, kde sídlilo odborné učilište pre budúcich zamestnancov seredských pečivární. Do Lomnice, ktorá sa nachádzala pri Liberci, cestovala z nášho mesta takmer celý jeden deň.

V tomto učilišti sa 25 učníc zo Slovenska a 25 učníc z Moravy pripravovalo na svoju budúcnosť a pracovné povinnosti v potravinárskom priemysle. Učili sa tu študenti, ktorí sa následne zamestnali v ďalších podnikoch združených pod Národný podnik pečivárne Praha, v ktorých sa vyrábali rôzne produkty. Patrili sem napríklad aj závody v Liptovskom Hrádku, Holíči či Brodzanoch a všade potrebovali vyškolených zamestnancov, ktorí sa budú vedieť ihneď začleniť do výroby.

Zdroj: Seredsity.sk

Veľkým zážitkom pre pani Volekovú bolo, keď ju zaúčali súrodenci Jozef a Antonín Jínoví, ktorí vlastnili výrobné fabriky v Lomnici nad Popelkou. Na škole sa učili základy o všetkých surovinách, z ktorých sa vyrába trvanlivé pečivo – cukor, olej, múka, vajíčka a tak ďalej. V pondelok sa celý deň učili a po zbytok týždňa mali profesionálnu prax.

Učitelia na škole boli zároveň aj pracovníci vo výrobe, takže študentov školili profesionáli. Zaoberali sa aj rôznymi výrobnými a odbornými počtami, napríklad koľko výrobkov dokáže balička zabaliť za hodinu, koľko kusov uloží na paletu a koľko za ne zarobí.

Pre mladé dievča zo skromných pomerov to bola náročná škola, keďže sa učili aj ekonomiku výroby a podobne. Taktiež aj učitelia mali vysoké nároky, nakoľko chceli svojich študentov pripraviť čo najlepšie a najkvalitnejšie. Študenti mali zároveň istotu, že v pečivárňach odpracujú minimálne tri roky, takže si mohli byť istí stabilnou prácou.

Pani Voleková spomína na školu naozaj veľmi rada, pretože sa zrazu dostala do úplne iného sveta a k technológiám, aké nepoznala. V Dolnej Strede vtedy nemali doma ani elektrinu, ani rádio a tu bolo všetko možné. Keď ich prvýkrát zobrali do Prahy, absolútne so svojimi spolužiačkami nechápali, kde sa to ocitli.

Ročné štúdium jej ubehlo ako voda a okrem diplomu dostala za odmenu ešte aj knihy ruských spisovateľov. Darček to bol trošku ošemetný, nakoľko ich musela aj prečítať a následne musela povedať obsah a ideu každej knihy svojej vedúcej.

Zdroj: Seredsity.sk

Po skončení školy začala pracovať v seredských pečivárňach

V roku 1954, hneď po ukončení odbornej školy, začala pani Voleková ako 15-ročná pracovať v novovzniknutom závode seredských pečivární. Ten sa nachádzal medzi Sereďou a Dolnou Stredou v objekte bývalej kostiarne na konci Cukrovarskej ulice. Táto budova sa dodnes zachovala a využívajú ju ďalšie spoločnosti.

Ako spomína, prišli do krásne vymaľovanej budovy, kde bolo všetko nové. V troch výrobných halách sa nachádzali štyri pečiace automaty, natieračky, rezačky či dlhokánsky chladiaci pás. V prvý deň dostali nové biele plášte, šatky a ukázali im celú fabriku.

Otvorenie nového závodu sprevádzala veľká slávnosť a všetci to vnímali ako novú príležitosť nájsť si kvalitnú prácu, ktorej v tej dobe nebolo veľa, nakoľko všetky krajiny sa spamätávali z nedávnej druhej svetovej vojny, ktorá skončila v roku 1945.

Pracovalo sa na dve zmeny a pracovný čas bol 8 hodín. Poobedná zmena trvala od 14.00 hod. do 22.00 hod. a nočná od 22.00 hod. do 6.00 hod. Zaujímavosťou je, že ranná zmena vtedy nebola kvôli nedostatku elektrickej energie. V Seredi totiž fungoval aj cukrovar a Kávoviny a keby išli všetky tieto podniky naraz, elektrina by ich všetky neutiahla, čo je v dnešnej dobe naozaj nemysliteľné. Neskôr už mal závod vlastný agregát a mohli rozšíriť pracovné zmeny.

V začiatkoch mali seredské pečivárne 40 zamestnancov. Všetko sa vážilo ručne a rovnako aj výrobky sa balili do celofánu ručne. Dnešné pracovné podmienky sa so vtedajšími nedajú vôbec porovnávať. Predstavte si, že kvôli výrobným strojom a peciam bývalo niekedy v hale aj okolo 50 stupňov Celzia.

Zdroj: Sedita

Pani Voleková pracovala napríklad pri natieračke, ktorú obsluhovali naraz aj tri pracovníčky. Okrem toho bola tiež majsterkou zmeny, takže musela mať podrobne naštudované všetky postupy výroby. Prišiel plát, ten sa natrel, naňho sa položil ďalší plát, celé sa to oblialo polevou a produkt bol takmer hotový. To však nebolo všetko. Následne si pracovníčka musela výrobok odvážiť a skontrolovať, či sedí gramáž. Ak niečo nebolo v poriadku, tak sa musel stroj upraviť, aby dával menej či viac plnky.

Cez zimu sa niekedy stávalo, že ak sa nestihla vykúriť výrobná hala, tak plnka stuhla a zamestnanci museli pláty natierať ručne a od oka. Za deň sa dokázalo upiecť aj 300 kg plátov, ktoré mala na starosti jedna osoba. Na zmene boli pri pečení plátov štyria zamestnanci, takže za zmenu sa denne vyrobilo 1,2 tony plátov. Predstavte si tie tisíce kusov, keď jeden plát váži približne 2 – 3 gramy.

Ako sa vyrábali také pláty? Cesto sa pripravilo vo veľkej nádobe, cez ktorú sa pomocou ventilu následne vypúšťalo do kýblov. Tie zamestnankyne vylievali do pečiacich strojov, z ktorých už vychádzal výsledný produkt. Nebolo to však také jednoduché. Napríklad jedna pracovníčka počas celej 8-hodinovej zmeny nerobila nič iné, len rozbíjala vajíčka, ktoré išli do cesta.

Zaujímavosťou je, že formy na cesto sa vytierali včelím voskom. Robilo sa to kvôli rôznym drážkam vo formách, aby sa cesto jednoduchšie vyklopilo. Nakoľko bol každý výrobok iný, tak sa pri pečení menili aj vypichovacie valce, ktoré vykrajovali rôzne tvary či štruktúru oblátok.

Pani Voleková veľmi rada spomína na úžasný sortiment výrobkov, ktorí si ľudia v celom Československu doslova zamilovali. Nakoľko ona sama nemala veľmi rada čokoládu, jej obľúbený keksík bola Romanca, ktorú môžete poznať aj dnes. Dva biele zlepené keksy s plnkou medzi nimi. Milovala len samotné keksy, ktoré si rada vychutná aj dnes.

Spomína aj na iné výrobky, ktoré sa dnes už nevyrábajú, ako napríklad Piešťanské tortičky – guľaté keksíky s čisto arašidovou plnkou v zlatom staniole. Alebo Habešky, v ktorých bola lieskovcová a arašidová plnka a pod nimi nasypané drvené lieskovce. Bol to veľký keks, pri ktorom sa muselo dávať pozor na gramáž, nakoľko obsahoval dve rôzne plnky a ešte aj oriešky. Bol to taký predchodca dnešnej Liny.

Niekedy sa napieklo viac plátov, ako sa dokázalo spotrebovať. Tie sa potom prerezali na polovičky a predávali sa ako tortové oblátky. Doma z nich ľudia robievali obľúbené grilážky. Tortové oblátky sa predávajú aj dnes, hlavne pred Vianocami.

Dopyt po výrobkoch rástol aj preto, lebo ženy, ktoré boli predtým len v domácnosti, začali oveľa viac pracovať a nemali už toľko času doma vypekať. Aj tento vývoj dopomohol k tomu, že sa pečivárňam začalo tak dariť. Za úspechmi však okrem nového potravinárskeho trendu a pracovitých zamestnancov stáli aj dobrí riaditelia. Jedným z nich bol aj Štefan Terchovaň, riaditeľ z robotníckych radov. Ten sa veľmi zaujímal o svojich zamestnancov, kontroloval, či niečo nepotrebujú a častokrát chodil aj na nočné zmeny pozrieť, či všetko ide tak, ako má.

Zdroj: Sedita

Zdroj: Seredsity.sk

V práci zarábala 400 korún, no našla tu aj životnú lásku

V tej dobe boli ľudové nielen ceny výrobkov, ale aj samotné platy. Prvou výplatou pani Volekovej bolo 400 korún československých za mesiac. Výplaty sa vtedy dávali na ruku, čo si dnes už nevieme predstaviť. Prišli ste do kancelárie hlavnej ekonómky a výplatu ste dostali do rúk.

Rovnako je dnes už ťažko predstaviteľné, že vo výrobných priestoroch sa organizovali aj rôzne oslavy. Pečivárne mali dokonca vlastnú dychovú kapelu s názvom Pečivár, ktorá na takýchto zábavách a oslavách hrávala. Odsunuli sa stroje, spravilo sa miesto na tancovanie a ľudia sa mohli zabávať. Pozvaní neboli len zamestnanci, ale aj ich kamaráti, rodina a ďalší známi.

Práca v seredských Pečivárňach sa pani Volekovej stala osudnou z dvoch dôvodov. Našla tu zamestnanie, ktorému sa venovala celý život, a tiež tu spoznala svojho budúceho manžela, s ktorým prežila desiatky rokov.

V jeden rok dostal závod červenú zástavu od ministra povereníctva potravinárskeho priemyslu ako vyznamenanie, že všetko prebiehalo v poriadku, výroba fungovala tak, ako mala, vyrábali sa kvalitné produkty a plán sa splnil na 100 %. Keď sa konala oslava tohto ocenenia, jeden mladý muž ju vyzval do tanca. Myslela si, že na ďalší tanec si vyberie inú partnerku, no on si opäť vybral ju.

Keď už bolo hlboko po polnoci, poďakovala sa za tanec a rozlúčila sa. Mladý muž sa však ponúkol, že by ju veľmi rád odprevadil domov. Pani Voleková tam vtedy mala aj brata, tak ho poslala za ním, aby si vypýtal povolenie. Jej brat s tým súhlasil, a tak ju mohol odprevadiť domov. Veľmi milá spomienka je, že sa v tej dobe vykalo, takže si predstavte, že ste s dievčaťom, ktoré sa vám páči a vy mu vykáte.

Zdroj: Sedita

Zdroj: Seredsity.sk

Keďže sa podniku darilo, rástli aj platy, no dlhé roky išlo o 800 korún mesačne. Ak sa plnili plány, tak boli aj odmeny, väčšinou vo výške 20, 50 či 100 korún. Platy išli z počiatočných 400 korún aj na 4 500 korún, no trvalo to desiatky rokov.

Po 9 rokoch od nástupu pani Volekovej do pečivární prišiel ďalší veľký okamih, ktorým bolo otvorenie nových závodov v roku 1963. Pre Sereď to bola naozaj obrovská udalosť. Novšie stroje, novšie technológie, zdvíhal sa plat a celkovo to bola veľmi zaujímavá práca pre ženy, ktorá ich zároveň aj bavila.

Robievali sa aj rôzne súťaže, ako napríklad, ktorá skupina viac napečie a podobne. Modernizácia priniesla vyšší počet strojov, zamestnancov, viac vyučených ľudí, nové baličky, vďaka ktorým sa rýchlejšie balilo a podobne. Starý závod tak postupne zanikol a všetko sa presúvalo do nových priestorov. Niektoré stroje sa však nemenili a fungovali ešte dlhé desiatky rokov, nakoľko sa o ne starali nielen šikovní údržbári, ale aj zamestnanci, ktorí si ich vážili a vedeli, že vďaka nim majú stabilnú prácu.

Zaujímavý príbeh sprevádza aj vznik jedného z najobľúbenejších produktov vôbec. Nový riaditeľ podniku, pán Filo, povedal, že nový závod si zaslúži úplne nový produkt, ktorý zažiari a ukáže, čo dokážu nové technológie. V tej dobe existovali klasické plnky ako čokoládová, oriešková či kávová, no nikdy nikto nevyrábal bielu plnku. A práve takto vznikla Mila, ktorá sa stala vlajkovou loďou nového závodu seredských pečivární.

Zdroj: Sedita

Posledný deň v práci prišiel s nástupom do dôchodku v roku 1993

Roky ubiehali a postupne prichádzal aj čas zaslúženého odpočinku. Pani Voleková stále rada spomína na toto, pre ňu krásne obdobie. Kto tvrdo pracoval, ten mal aj pozíciu, aj peniaze, aj pekný život. Stále sa rada stretne so svojimi bývalými kolegovcami a veľmi radi spomínajú. Z pečivární napríklad chodievali aj na rôzne vzdelávacie exkurzie. Alebo keď si skladníci, údržbari či plynári vytvorili vlastné futbalové mužstvo, zamestnancov a lavice naložili do nákladných áut a išlo sa na zápas.

Aj mladým v práci, keď frflali, vždy hovorila, že sme tu preto, aby sme niečo dobré a pekné vyrábali a zato dostaneme zaslúženú výplatu. Že keď nebudeme poctivo pracovať, tak sa nebude dobre predávať a nebudeme sa mať čím živiť.

Ako ďalej spomína, v tých rokoch totiž vedeli, na čo tam sú a čo majú vykonávať. Boli naučení počúvať a ctiť si autority, no aj tie autority vtedy počúvali robotníkov a častokrát sa im snažili vyhovieť a podporiť ich. Za celé tie roky sa v práci s nikým nepohádala ani nepochytila a vždy sa snažila udržiavať dobrý kolektív, ktorý podáva skvelé výkony.

V tej dobe ľudia držali spolu a vzájomne sa podporovali, ako sa len dalo. Bola to však oveľa náročnejšia práca, ako je teraz. V dnešnej dobe je všetko zmodernizované, automatizované a keď videla terajšie technológie, tak neverila vlastným očiam.

Zdroj: Sedita

Zaujímavosťou je aj to, že obe jej dcéry brigádovali v pečivárňach počas letných prázdnin. Aby toho nebolo málo, tak aj vnučka pani Volekovej Dominika už niekoľko rokov pracuje v Sedite a pokračuje tak v rodinnej tradícii.

Pečenie pani Volekovú stále veľmi baví a rada pečie všetky druhy koláčov a zákuskov. Ako hovorí, ak by jej o niečo viac slúžilo zdravie, tak určite zájde aj teraz párkrát na brigádu. Pred tromi rokmi bola pozrieť výrobu v rámci pozvania a ukazovala terajším zamestnancom, ako si niekedy viazali šatky na hlave.

Pani Anna Voleková pracovala pre Seditu do roku 1993, keď odišla do zaslúženého dôchodku. Ešte stihla spoznať aj pána Jakubca, ktorý je súčasným vlastníkom IDC Holding a.s. Hovorí, že to bol veľmi mladý a milý podnikateľ, ktorý častokrát navštevoval výrobu.

Pevne veríme, že tento príbeh sa vám páčil a mohli sme vám aspoň takýmto spôsobom priblížiť, ako to v dnešnej Sedite vyzeralo v časoch minulých. My pani Volekovej prajeme hlavne pevné zdravie a to, aby jej tá neuveriteľná energia a dobrá nálada vydržala ešte veľa rokov. Aj vďaka tvrdej práci a oddanosti nielen pani Volekovej, ale aj mnohých jej kolegov, mohla Sedita v minulom roku 08oslavovať svoje 70. výročie, ku ktorému jej srdečne blahoželáme.

Zdroj: Seredsity.sk

Článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Sedita.