17.11.2019, meniny má

Zo Serede na svetové pódiá. Norbert Daniš prináša hudbu, ktorá ľudí zušľachťuje (Rozhovor)

5. novembra 2019
Zo Serede na svetové pódiá. Norbert Daniš prináša hudbu, ktorá ľudí zušľachťuje (Rozhovor)
Zdroj: Archív Nora Daniša
reklama

Norbert Daniš je mladý a veľmi úspešný klavírny virtuóz z nášho mesta. Štúdium na základnej umeleckej škole ukončil s vyznamenaním najlepšieho absolventa a ako 12-ročný bol prijatý na Konzervatórium v Bratislave ako mimoriadne nadaný žiak. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Mariána Lapšanského, riaditeľa Slovenskej filharmónie.

My vám prinášame rozhovor s týmto talentovaným Seredčanom a veríme, že niektorých z vás inšpiruje k rozvíjaniu svojho talentu na akomkoľvek hudobnom nástroji. Jeho tvorbu vám odporúčame sledovať na Norových sociálnych sieťach Facebook a Instagram, na ktorých nájdete veľa zaujímavého a hudobného obsahu.

Od koľkých rokov sa venuješ hudbe a hre na klavír a ako si sa k nemu dostal?

Hre na klavíri sa venujem od útleho detstva. Pamätám si, že sme mali doma v obývačke klavír, okolo ktorého som vždy chodil ako dieťa. Neviem, či to bol zámer, ale vždy býval celý deň otvorený a ja som po ňom so záujmom brnkal, keď som prechádzal okolo.

Pamätám si tiež, že hudba hrala u nás celé dni. Teda prirodzene neviem, či úplne celé, ale takmer všetky moje spomienky v sebe nesú nejaký hudobný podtón. Otec nám púšťal rôzne diela hudobných velikánov, napríklad Beethovenove či Mozartove symfónie, rôzne klavírne a husľové koncerty, ale aj kvalitný jazz, ba dokonca občas aj rock. Mám na detstvo pekné spomienky. Hudba ma jednoducho sprevádzala od kolísky.

Vieš nám prezradiť, kto ťa k tomu priviedol? 

Viem, nemôžem totiž tvrdiť, že by som bol ako trojročné či štvorročné dieťa iniciatívny až tak veľmi, že by nebol potrebný zásah niekoho dospelého.

Boli to prirodzene obaja moji rodičia. Otec ma priviedol k hudbe a dal mi ten najlepší základ. Cvičil so mnou, rozvíjal moju hudobnú inteligenciu, mamina zasa hudobnú predstavivosť cez rôzne asociácie, ktoré sme potom pretavili do skladby, ktorú som aktuálne cvičil. Tiež si spomínam na jednu najúžasnejšiu vec, a to, keď rodičia nahrali kazetu, na ktorej moja mama čítala príbehy (životopisy) o skladateľoch, a v pozadí otec púšťal hudbu, ktorú skladateľ, o ktorom mama čítala, skomponoval. To som počúval pekných pár rokov pri raňajkách.

Popíš nám tvoje začiatky. Kedy sa začal prejavovať tvoj talent?

Som toho názoru, že talent predstavuje len veľmi mizivé percento v porovnaní s prácou či cvičením, ktorú danému remeslu denne obetujeme. Čiže je to skôr obeta v podobe vytrvalej práce. Tá sa u mňa prejavuje až doteraz, no už ju nazývam svojou prácou.

V súčasnosti som tiež učiteľ a som toho názoru, že každý človek má talent. Ak sa niekomu darí prirodzene jednoduchšie, je možno len o trochu bystrejší, aby si vytvoril spojitosti on sám alebo, a to skúmam v prvom rade, som ja zvolil správny prístup v ceste za odkrytím jeho talentu. Dôležité je venovať mu pozornosť a formovať ho správnym spôsobom a smerom.

Zdroj: Archív Nora Daniša

Kde si na Slovensku študoval hru na klavír? 

Študoval som najskôr na Základnej umeleckej škole v Seredi a neskôr som bol ako 12-ročný prijatý na Konzervatórium v Bratislave ako mimoriadne talentovaný žiak do triedy skvelej pani profesorky Tatiany Lenkovej-Hurovej.

Popri štúdiu na konzervatóriu som chodil cez letné prázdniny na rôzne klavírne kurzy, kde som pracoval s viacerými pedagógmi. Tieto kurzy bývali najmä v zahraničí, ale tiež na Slovensku. Neskôr som na jedno celé leto dostal štipendium na štúdium v Pensylvánii. Bolo to po koncertnom turné v Amerike, kde som spolu so svojím bratom Karolom absolvoval veľké množstvo koncertov v asi 20 amerických mestách. Jedným z nich bola aj spomínaná Pensylvánia, kde sme sa im tak zapáčili naším umením, že sme dostali štipendium.

Po strednej škole som chcel odísť študovať do Grazu, kde súčasne študuje aj môj brat Karol (huslista), no prejavil o mňa záujem jeden z popredných pedagógov hry na klavír, profesor Marián Lapšanský (riaditeľ Slovenskej filharmónie), a tak som pokračoval v štúdiu hudby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Skúšal si vo svojich začiatkoch hru aj na iný hudobný nástroj alebo ti hneď učaroval práve klavír?

Z rozprávania mojich rodičov viem, že klavír bol pre mňa pripravený ešte predtým, ako som sa narodil. V puberte som veľmi chcel byť rocker a môj dedko mi kúpil gitaru. Naučil som sa pár akordov, a tým to aj skončilo. Nakoniec som si rock zahral na klavíri a hrávam ho dodnes (dokonca aj na mojich koncertoch). Neskôr ma zaujali bicie nástroje, nakoľko môj otec je špičkový pedagóg vo výučbe na tento nástroj. Vzdal som to po 2 týždňoch. Alebo on? Už si celkom nespomínam.

Ako sa dokáže Seredčan dostať na svetové pódiá? Opíšeš nám prvú cestu do zahraničia?

My sme išli lietadlom (ha-ha), ale myslím si, že je jedno, z akého ste mesta. Či z malého alebo z veľkého. Dôležitá je láska, s akou k veciam pristupujeme. Ja som k hudbe vždy pristupoval s pokorou a s vedomím, že hudba je umenie, ktoré ľudí zušľachťuje, má prinášať radosť ušiam a potešenie duši.

Prvá veľká cesta bola práve tá cesta do Ameriky, o ktorej som hovoril vyššie. Koncertovali sme tam na najrôznejších pódiách, na ktorých koncertovali moje klavírne idoly, ktoré som ako dieťa sledoval na YouTube. Bolo to vzrušujúce.

Potom to boli cesty na klavírne súťaže, koncerty a kurzy, napríklad Taliansko, Anglicko, Holandsko, Rusko, Rakúsko, Česká republika, Slovinsko, Poľsko a tak ďalej.

Zdroj: Archív Nora Daniša

Pred najviac koľkými ľuďmi si hral?

Tak to naozaj neviem. Keď sedím za klavírom na pódiu, zväčša sú svetlá nastavené tak, že do hľadiska nevidím. A či som účelovo zisťoval, aké kapacity malo to-ktoré miesto? Určite nie. Nikdy to pre mňa nebol údaj, ktorým by som chcel ohurovať ľudí.

Hrať na veľkých pódiách môže byť stresujúce. Ako sa pripravuješ a čo robíš pár chvíľ pred vystúpením?

Tréma je neoddeliteľnou súčasťou správneho umelca. Pokiaľ je zdravá. Ja mám na ňu však také synonymum, a to pocit zodpovednosti. Pretože som zodpovedný za to, aby som dal ľuďom to, kvôli čomu na môj koncert prišli.

Vždy je mojím cieľom, aby sa hudbou niečo naučili, mali úsmev na tvári a pocit, že čas, ktorý so mnou strávili na koncerte, bol pre nich vzácny a neobyčajný. Hudbou sa dokážeme formovať a byť o niečo lepší a vnímavejší.

Ak mám byť ale osobnejší, momentálne za mňa tie posledné minúty trémy pred koncertom preberá moja milá Dagmara. Niežeby som to robil úmyselne, ale máme takú partnerskú dohodu. Ona sa na mňa usmeje z hľadiska a trému tým zoberie so sebou. Funguje to perfektne.

Mal si niekedy medzi svojimi divákmi aj známe osobnosti?

Áno. Dokonca aj hollywoodskych hercov a známych spevákov. Pre mňa je však známa osobnosť každý človek, ktorý je láskavý.

Utkvel ti v pamäti niektorý z tvojich koncertov, na ktorý nikdy nezabudneš?

Bude to znieť ako klišé, ale každý jeden bez výnimky. Či to bolo malé pódium alebo veľké, či pre bohatých alebo chudobných. Každý koncert je čas, kedy na ňom nechám kúsok seba. Každý koncert je takto nezabudnuteľný.

Zdroj: Archív Nora Daniša

Čo môže človek očakávať, keď príde na tvoj koncert? Aký je?

Budem trochu parafrázovať ľudí, ktorí už na mojich koncertoch boli a povedali, že bol iný ako koncerty, na ktorých už boli. Pripadal im výnimočný, originálny a náučný. Nesmierne ma potešilo, keď tvrdili, že sa veľa naučili a odchádzali šťastní.

Za posledné roky som trochu prehodnotil svoje priority a začal som sa zameriavať na koncerty, ktoré budú ľuďom hudbu približovať a ukazovať im ju zblízka. Odmietol som byť typ klasického umelca, ale rozhodol som sa vytvoriť taký koncept koncertu, ktorý zaujme každého. Spájať žánre, ktoré sú ľuďom blízke, a dopĺňať ich napríklad o klasickú hudbu, s ktorou nie je človek každý deň v kontakte.

Môj koncert je teda spojením klasickej, filmovej či rockovej hudby, ako aj mojich vlastných klavírnych kompozícií. Nebudem ale prezrádzať celú svoju stratégiu, veď príďte si to pozrieť naživo 9. decembra do Domu kultúry v Seredi, kedy odohrám benefičný koncert pre Nikolku Polákovú. Tam vám predvediem, čo dokážem ja a vy mi poďakujete tým, že tejto milej mladej slečne pomôžete zvládnuť ťažkú finančnú liečbu.

Neočakávajte však žiadne svetelné efekty ani vystreľujúce konfety na konci či ohňovú šou. Som umelec, ktorý prináša umenie v pravom zmysle slova, žiadne klamlivé ohurovanie ľudí.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Že môžem byť zdravý, mať okolo seba skvelých ľudí a rodinu, a že môžem ľuďom prinášať umenie, ktoré ich chtiac-nechtiac zušľachťuje.

Na tvojich sociálnych sieťach môžeme vidieť, že máš veľa svojich študentov. Vieš nám popísať, aké služby ponúkaš? 

To mám. A každý z nich je veľmi šikovný a pracovitý. Aké služby ponúkam? Ponúkam odovzdávanie svojich skúseností. Svojim žiakom sa snažím dať nielen kvalitné hodiny klavíra, v zmysle naučiť ich hrať na klavíri, ale dať im k tomu aj návod.

Zdroj: Daniela Matušková

S tým je pre mňa nevyhnutne spojené, aby vedeli, že hudba, ktorú interpretujú, nemôže byť plytká, ale že tým, čo tvoria za nástrojom, sa musia dotknúť niečieho srdca a mať vyšší cieľ, ako len naučiť sa postláčať v správnom rade pár kláves podľa nôt. Všetko, čo zahrajú, musí byť umenie. A umenie je v dnešnej dobe veľmi vzácne, pretože pravého umenia je málo.

Myslíš, že hrať na klavír sa vie naučiť aj dieťa, ktoré na prvý pohľad na to nemusí mať talent?

Som o tom viac ako presvedčený. Nášho kocúra som naučil jesť zavárané uhorky. Myslíte, že sa dieťa/dospelý/mladý či starý nenaučí takú jednoduchú vec, akou je hra na hudobný nástroj?

Každý človek má v sebe talent a dar, dôležité je len vedieť ho rozvíjať. Jeden známy mi raz povedal: „Žiadna práca nie je ťažká, dôležité je iba vedieť sa k nej postaviť.“ (Následne sme prenášali asi 500 kg klavír, a tak sa k nemu postavil, že som myslel, že ho odnesie aj sám.)

Máš nejakú radu pre začínajúcich hudobníkov/klaviristov? Čoho sa majú vyvarovať a čo zlepšovať?

Recept na úspech neexistuje. Každý z nás je iný, a tým jedinečný. Avšak pokora, láska a trpezlivosť dokážu robiť divy. Tak ako v každej práci.

Tvoj brat Karol je tiež známym husľovým virtuózom. Koncertujete niekedy aj spolu?

Môj brat je perfektný huslista a úžasný človek, ktorý mi je inšpiráciou v mnohých oblastiach života. Koncertujeme spolu asi odjakživa. Dokonca prvý koncert, ktorý sme kedy obaja mali, bol náš spoločný.

S Karolom nám to proste na pódiu tak ide, ako keby sme boli pre seba ako koncertní partneri stvorení. Je to úžasné a veľakrát to mňa samého prekvapí, ako môžeme mať spolu takú súhru pri hre. Zrejme je to tým, že sme spolu vyrastali v rovnakom prostredí a všetko sme zažívali spolu. Máme naozaj silné súrodenecké puto.

Zdroj: Archív Nora Daniša

Kde berieš inšpiráciu na tvorbu svojich vlastných skladieb?

Bude to asi znieť obyčajne, ale z ľudí, ktorých stretnem, z koncertov, prírody a z okolností, ktoré sa prirodzene dejú. Asi pre žiadneho skladateľa nikdy nefungoval len jeden aspekt inšpirácie, keďže sám život sa v každej svojej oblasti dokonale prelína s inou.

Odkázal by si niečo študentom hudby alebo ostatným ľuďom v našom meste, ktorí sa hudbe venujú? 

Nie som si istý, či som kompetentný niečo odkazovať, ale asi iba toľko, aby robili to, čo robia a milujú to s láskou, pokorou a trpezlivosťou. Mnohokrát vidím na sociálnych sieťach „umelcov“, ktorí sa prezentujú s takou aroganciou a povrchnosťou k umeniu, že to je veľmi smutný pohľad. Ale ľudia tomu veria, pretože títo „umelci“ majú veľa sledovateľov (avšak veľa sledovateľov nerovná sa dobrý umelec) a človek bez kritického myslenia sa ľahko nechá uniesť takýmto pseudoumením.

Mnohokrát majú iba dobre zvládnutý marketing a dostatok financií na platenie reklám. Krásne videá, krásne fotky, ale keď sa do tej hudby započúvate bez pozerania obrazu, je to, žiaľ, len chudobné, prázdne a ničím výnimočné umenie, ktoré sa dotýka len očí, no nie srdca. To zvládne ľavou zadnou aj priemerný absolvent ZUŠ. Takže už len v skratke, buďte umelci s pokorou, ale aj so sebareflexiou.

Zdroj: Archív Nora Daniša

Zdroj: Archív Nora Daniša

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním.

Zdieľať na Facebooku