Čo nám povedali Seredčania? Tváre Mesta sa vracajú a s nimi aj zaujímavé príbehy

Tváre Mesta sú projekt, ktorý už možno poznáte. Táto idea vznikla priamo v našom meste a vďaka nej ste mali šancu spoznať zaujímavé príbehy Seredčanov, ktorí nemali problém sa nechať odfotiť a porozprávali svoje myšlienky alebo odkaz.

Príbeh, ktorý ukrýva ľudská tvár môže byť akýkoľvek a nikdy si nemôžeme byť istý tým, čo daný človek na fotke zažil. Samozrejme, nie všetky sú srdcervúce alebo filozofické. Práve to je natom, to pekné. Každý mohol povedať alebo odkázať to, čo chcel alebo zažil. Počuli sme naozaj rôznorodé príbehy, ktoré sa týkali lásky, zdravia, nádeje, rodiny alebo priateľstva.

Tváre Mesta sú inšpirované celosvetovo známym projektom Humans of New York, ktorý založil fotograf Brandon Stanton. Všetko sa to začalo v roku 2010 v meste New York, kedy Brandon odfotil prvého Newyorčana, ktorý sa mu zdôveril. My sme nášho prvého Seredčana odfotili v roku 2014 a od tohto roku sa k nemu pridávali ďalší. Preto, ak sa možno nájdete na jednej z fotografií, zaspomínajte si, čo ste nám vtedy prezradili, a ako to vidíte možno dnes.

reklama

Veríme, že tento projekt opäť naštartujeme a vďaka nemu spoznáme plno inšpiratívnych ľudí z nášho mesta. Preto, ak vás niekedy stretneme v Seredi, nehanbite sa, ale naopak, povedzte nám svoj príbeh alebo myšlienku, ktorá možno dokáže pomôcť ďalším ľudom.

TVÁRE MESTA

“Chcel by som Seredčanom odkázať, aby toľko nefrflali, keď sa tu niečo deje. Ľudia nadávajú, že v tomto parku dali preč staré stromy a nasadili nové, ale zabudli nato, že aj tie veľké stromy boli niekedy len maličké. Má sa budovať hokejová hala v Seredi a ľudia nadávajú. Veď preboha, koľko je tu malých detičiek, kto môže vedieť či nám tu nevyrastie nový Gáborík alebo Hossa. Jednoducho, musíme ísť s dobou a nezaspať. Keby sa človek uspokojil s tým čo má, tak žijeme v jaskyniach a tešíme sa z ohňa. Pre mňa sa to nebuduje, ale pre novú generáciu áno. Prosím vás, buďte dobrí ľudia, žite lepšie životy, lebo spraviť niekomu niečo zlé je veľmi ľahké, ale spraviť pre niekoho niečo dobré býva niekedy oveľa ťažšie. Ešte by som dodal, že som mal najkrajšiu a najláskavejšiu ženu, ktorá ma milovala. Strašne ma mrzí, že som si ju nevážil a neľúbil tak, ako si to zaslúžila.” 

“Neviem, či je to úspech, ale v päťdesiatke som bez vlastného zavinenia prišla o moju prácu. Nezlomilo ma to a našla som si novú, plnohodnotnú prácu, ktorá ma napĺňa.”

“Mám 16 rokov a práve som začal chodiť na hodiny klavíra. Myslím si, že nikdy nie je neskoro na to, aby sme začali robiť to, čo nás v živote baví.”

“Asi ťa prekvapíme, ale nie sme manželia. Chodíme spolu. Pred 10 rokmi, skoro v ten istý deň, nám zomreli naše polovičky. Žiť v samote sa jednoducho nedá. Je to veľmi zlý pocit a človek musí ísť v živote ďalej, veď zo spomienok na krásne časy žiť nejde, ale navždy nám ostanú. My sa poznáme už vyše 30 rokov a asi to bol osud, čo sa nám stalo a opäť sme našli spoločnú lásku v našich životoch.”

“Zlatenko, mám 85 rokov, nevládzem chodiť a nie ešte aj rozprávať.”

“42 rokov som pracoval ako vodič záchrannej služby. Od svojich 13 rokov som boxoval a boxu sa venujem dodnes, ako tréner a funkcionár. Už to bude 55 rokov od momentu, čo som k tomuto športu pričuchol. Myslím, že ako občan SR som tejto spoločnosti odovzdal, čo som mohol, hoci som židovskej národnosti a som na to hrdý. Ale viete, žid sa nestáva židom, keď to o sebe sám povie, ale keď to povedia o sebe jeho potomkovia. Ja a moja rodina žijeme podľa krátkej, ale pre nás veľmi dôležitej myšlienky. Ži a nechaj žiť.”

” Za 90 rokov som toho zažil naozaj veľa. Dobré veci, ale aj tie zlé. Neviem prečo, ale tých zlých bolo asi viac. Úmrtia, choroby a ťažký život od malička. Keď sme chceli s mojimi bratmi niečo jesť, tak od rána sme museli pracovať na poli. Musím povedať, že nás brali skoro ako otrokov. Pre koho sme robili? Pre židov. Neskôr mi títo ľudia dali najlepšiu školu života a za veľa vecí im vďačím. Som im vďačný aj za to, čo ma naučili, a asi aj preto sa mi tak darilo s mojim mäsiarstvom. Bože, koľko ľudí čakalo pred obchodom, to si neviete ani predstaviť. 25 rokov bolo otvorené. Rád spomínam na časy, keď som sa vrátil z vojny a po 7 rokoch som si mohol sadnúť k stolu s rodinou a najesť sa s nimi. Skoro celá Sereď patrila židom, milovali biliard, hovorili, že to je ich šport. Raz sa ma jeden pán Fleisch, ktorému hovorili zubyfleisch (lebo mal strašne veľké zuby) opýtal, či si nezahráme jednu partiu, tak mu hovorím, či to nebude zbytočné, že nevyhrá, či sa nebude hnevať. Nakoniec nevyhral, ani sa nenahneval a spriatelili sme sa. Biliard som miloval, neviem či by som ešte vedel hrať. Rád spomínam na spevokol. Rád spomínam na prácu. Rád spomínam na priateľov, ktorí sa so mnou jedného dňa rozlúčili, že ich idú odviesť do táborov. Viac som ich už nevidel. Veľmi rád by som sa s nimi znova stretol.”

“To, že sme spolu je určite osud. On chcel najprv napísať inému dievčaťu, ale kamarátka poplietla čísla a dala mu moje. A on napísal. Už sme spolu 10 rokov, a z toho dva roky sme manželia.”

“Vyrastal som v boxerskej rodine, ktorá mi ukázala cestu k tomuto športu. Úspechy prišli po tvrdej drine, ale po jednom zápase mi prišlo zle. Následná kontrola ukázala, že mám zhubný nádor na ľavom semenníku. Chemoterapia bola utrpenie. Prišiel som o vlasy, obočie a bolesti, ktoré nasledovali potom, boli naozaj zlé. Niekedy som prestal počítať, koľko krát som za deň zvracal. Neviem, či mám v živote šťastie, ale nádor sa doktorom podaril odstrániť. Ďakujem jednému človeku, ktorý neprezradil doktorom, že som posledný deň v nemocnici zvracal. Ak by sa to dozvedeli, nepustili by ma z nemocnice a ja som už naozaj chcel ísť do ringu. A teraz som tu. Bronzová medaila z majstrovstiev Európy minulý rok a teraz v októbri ideme do Tokia na majstrovstvá sveta. Veľmi sa teším na kvalifikáciu na olympiádu v roku 2020. Ďakujem mojej rodine, že pri mne vždy stála a nikdy sa nevzdali.

P. S.: Tam dole je všetko v poriadku:) “

“Najväčším šťastím, úspechom, tým pádom aj pokojom na duši pre mňa naozaj je, že mam pri sebe skutočné, obrovské a nefalšované priateľky, je ich presne 5, sestru a moju bláznivú rodinu. Mala by som povedať, že skutočný strach mam pri pomyslení, že o tú celu rovnováhu niekedy prídem, ale to by som sama sebe nikdy neurobila lebo sa mam rada.”

“Som hrdý na svoju prácu, ktorú milujem. Je mi jedno či je nedeľa alebo štvrtok, vždy si spravím svoju robotu najlepšie ako viem.”

“Pracujem ako kamionista 16 rokov. Nórsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko. Konečne som doma v Seredi na dlhšiu dobu. Strašne sa teším, že sa s niekým môžem porozprávať po slovensky. Dnes idem pozrieť maminu, teším sa, že môžem byť s rodinou a priateľmi. Nemám rád, keď ľudia nadávajú na Sereď, já ju mám veľmi rád.”

Páčil sa vám tento článok? Podporte nás zdieľaním