ROZHOVOR: Na pódiu stál s Karlom Gottom či Marikou Gombitovou. Seredčan Jimi Cimbala je gitaristom svetovej úrovne

Gitarista Jimi Cimbala je meno, ktoré na súčasnej slovenskej hudobnej scéne rezonuje už dlhšie. Jimi žije aj s rodinou v Seredi a my sme sa rozhodli, že ho vyspovedáme a Seredčanom trochu priblížime jeho tvorbu.

V rozhovore sa dozviete:

• Aké boli jeho hudobné začiatky?
• Ktorí gitaristi boli jeho vzormi?
• Kedy mal prvý koncert?
• Má vlastnú kapelu?
• Máva niekedy stres?
• S ktorými známymi spevákmi už hral?
• Čo radí začínajúcim hudobníkom?
• Čo preňho znamená Sereď?

Od koľkých rokov sa venuješ hudbe? Ako si sa dostal k hre na gitaru?

Na gitaru som začal hrať ako 6-ročný. Asi po polročnom cvičení som začal už aj koncertovať. Ku gitare ma to tiahlo absolútne inštinktívne, odkedy som nejakým spôsobom začal vnímať svet. Našťastie som sa narodil do rodiny, kde som v tomto mal a stále mám silnú podporu. Od útleho detstva až dodnes je gitara mojou súčasťou, a tak ma vnímali nielen moji rodičia a blízki priatelia, ale neskôr aj širšie okolie a verejnosť celkovo.

Popíš nám začiatky tvojej hry. Kedy sa v tebe začal prejavovať talent?

Keď rodičia videli, že môj vzťah ku gitare nie je len prechodným nadšením škôlkara, kúpili mi moju prvú gitaru a dohodli mi súkromného učiteľa. Výsledky na seba nenechali dlho čakať a všetko mi išlo takpovediac samo, prirodzene bez väčšej námahy. Toto sa odohralo vo veku 6 rokov.

Kto ťa k tomu priviedol? Mal si nejaký vzor, inšpiráciu alebo niekoho, kto ťa „nútil“ hrať?

Keď som ako dieťa videl niekde v TV gitaristu, hneď som sa s ním vnútorne identifikoval. Pamätám si to veľmi dobre. Neušla mi žiadna hudobná relácia. Tým chcem povedať to, že nikto ma k tomu nepriviedol. Prišiel som s tým už na svet, no samozrejme zlomový bod bol, keď to rodičia rozpoznali a kúpili mi prvú ozajstnú gitaru a postarali sa o naučenie základov.

reklama

Vzory ako také prišli až oveľa neskôr. V období okolo 13 rokov. Boli to hlavne rockoví gitaristi Steve Vai, Joe Satriani a Yngwie Malmsteen. Mnohému som sa od nich naučil, no neskôr prišlo obdobie (cca 18 rokov), kedy som si vzory zakázal. Dôvod bol jednoduchý. Dospel som do štádia, kedy som zistil, že to najdôležitejšie je nájsť sám seba. Mať svoj osobitý štýl a prejav. Nie byť 7398. kópiou niekoho iného.

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Študoval si niekde hru na tento hudobný nástroj? Vieš hrať aj na niečo iné?

Úplné základy ako akordy či jednoduchšie klasické skladby som sa v začiatkoch učil na súkromných hodinách. Ďalší pokus o vzdelanie neskončil šťastne. Po skončení ZŠ som si podal prihlášku na konzervatórium a na skúšky som sa pripravoval veľmi poctivo. Moja rockerská povaha sa však v období puberty prejavovala obzvlášť výrazne. Dnes to znie neuveriteľne, no v ôsmej triede som mal na polročnom vysvedčení z hudobnej výchovy trojku. Áno, pred prijímačkami na konzervatórium. Hoci som mal ako jediný z triedy zmáknuté noty, aktívne na niečo hral a dokonca robil na hodinách hudobnej výchovy prednášky o hudbe. Pani učiteľka v hudobných vedomostiach značne „pokulhávala“ a ja som si samozrejme k pobaveniu celej triedy neodpustil ju občas opraviť a svoje tvrdenia aj doložiť.

No… puberta ma oplieskala statočne. Tak som dostal trojku s odôvodnením, že mám slabú úpravu zošita, čo bola za týchto okolností doslova stopka pre ďalšie hudobné vzdelanie. Úžasne sa vtedy zachovali moji spolužiaci, ktorí, keď sa to dozvedeli, sa ako jeden zdvihli a išli do riaditeľne požiadať riaditeľku o prešetrenie. Tá sa s nimi ani nebavila. Dnes sa nad tým už len usmejem, no reakcia spolužiakov ma bude hriať už celý život. Skúšok som sa napriek tomu zúčastnil no s negatívnym výsledkom.

Moje ďalšie vzdelávanie už prebiehalo len v samovýukovom režime a s odstupom času som nesmierne vďačný, že sa veci vyvinuli práve takto. Najlepšou školou pre mňa bolo detailné sledovanie koncertov a presná analýza toho, čo sa počas daného koncertu na gitare dialo. Samozrejme hodiny a hodiny cvičenia. Bežne som cvičil 16 hodín, niekedy aj 20 hodín denne. Pre ďalší pokus o štúdium na konzervatóriu som sa rozhodol až neskôr, a to v čase, keď som sa hudbou už živil. Prijatý som bol bez problémov a absolvoval na výbornú. Veľká vďaka patrí môjmu profesorovi p. Jerzymu Lebidovi, ktorý bol veľmi prísny, ale zároveň veľmi ústretový. Okrem gitary hrám ešte aktívne na bicie a klavír mi tiež nie je cudzí.

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Kedy bol tvoj prvý oficiálny koncert alebo vystúpenie?

Mal som 6 rokov a bol to vianočný program školy pre rodičov, kde som sprevádzal detský spevácky zbor.

Mal si/máš vlastnú kapelu? V ktorých kapelách si pôsobil a ako dlho?

Z vlastných kapiel by som spomenul dve. Kapelu Metropolis som založil v roku 2004 a svoju činnosť ukončila len nedávno. Na konte máme veľa singlov aj klipov, koncertov doma aj v zahraničí, štyri štúdiové albumy, množstvo hudobných ocenení a ako jedna z mála kapiel máme zároveň cenu divákov aj cenu odbornej kritiky. Keď má kapela fungovať a napredovať, musí to byť výkon všetkých členov na maximum. Život však nie je len o hudbe a nie každý sa pre hudbu narodil, preto sa často stáva, že v prioritách sa u každého ocitne inde. A v Metropolise sme dospeli do štádia, keď už sme to nevedeli robiť naplno ako celok, a tak sme si povedali, že ak to nemáme robiť top, nerobme to radšej vôbec.

Moja súčasná kapela sa volá NoControl a na scéne sme od roku 2016. Okrem niekoľkých videoklipov a množstva koncertov sa môžeme pochváliť aj naším prvým albumom To svet nevidel, ktorý vychádza v marci 2020.

Kapela NoControl. Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Mal si niekedy stres? Kedy v živote si pociťoval najväčší?

Našťastie, ak aj stres bol, tak to bolo vždy v znesiteľnej miere, snáď s jednou výnimkou, a to boli polročné a koncoročné skúšky na konzervatóriu. Tie prebiehajú tak, že sedí komisia zložená z hudobných pedagógov a jej členom je aj váš profesor. V mojom prípade to boli všetko ľudia, voči ktorým som mal aj mám veľký rešpekt. Boli priateľskí, milí, s niektorými som si aj tykal, ale predsa, všade ticho a štyri páry odborných očí vás sledujú veľmi pozorne. Pre človeka, ktorý je zvyknutý na úplne iné hudobné prostredie, nič moc. Vždy som si vyberal skôr ťažšie skladby, ale v týchto chvíľach som si vždy povedal, že to bolo naposledy. A výsledok? Na ďalšiu skúšku som si naložil ešte viac.

Zvláštny druh stresu som zažíval napríklad vždy pred veľkými TV prenosmi. Predsa len je to najsledovanejší čas na najsledovanejších televíznych staniciach v Čechách aj na Slovensku, a to v najsledovanejšom programe. Paradoxom však je, že snáď nikdy to nebolo z obavy o výkon, ale skôr o technické veci, či všetko bude fungovať, ako má. Keď však už odohráme prvé takty, všetko zmizne. V osobnom živote mám stres z meškania 🙂 Naozaj mám obavu z toho, že budem niekde meškať a všade chodím preto aspoň s 30-minútovým predstihom.

Vieme, že si hral aj s mnohými známymi ľuďmi. Vedel by si nám nejakých spomenúť, popísať ich a povedať, kto bol/je tvoj favorit?

Bolo ich naozaj veľa, a to pri rôznych príležitostiach. Či už koncerty, TV vystúpenia alebo napríklad štúdiová práca. Za všetkých spomeniem Lucii Bílou, Karla Gotta, Mariku Gombitovú, Helenu Vondráčkovú, Ewu Farnu, Paľa Haberu, Sandru, East17, Suzi Quatro… bolo ich naozaj mnoho. Ťažko menovať favorita. Nedá sa však zabudnúť na priateľský prístup Karla Gotta, charizmu Mariky Gombitovej, parťácke zážitky s Luckou Bílou… je toho veľa a všetko super. Som za to neskutočne vďačný.

Na ktorý z koncertov nikdy nezabudneš?

Ako hudobník nezabudnem na koncert s Marikou Gombitovou v košickej Steel Aréne. Vyjsť na pódium a vidieť pred sebou Steel Arénu naplnenú doslova po strop… už to samo o sebe s hudobníkom nejak pohne. No s Marikou vždy príde na pódium aj niečo, čo sa ťažko opisuje a z pódia to vidím ako na dlani, ako to ľudia začínajú vnímať. Je to taká pridaná hodnota k tej hudobnej, ktorá sa nedá naučiť ani kúpiť. To má niekto buď dané, alebo nie. Marika už ohlásila aj na rok 2020 svoje koncerty vo veľkých halách a som veľmi vďačný, že aj tentokrát ma pozvala do svojej kapely.

Rád ešte spomínam na Černobíle turné s Luckou Bílou alebo na sériu koncertov po športových halách so skladbami z filmovej trilógie Fontána pre Zuzanu, kde bolo spevácky naozaj hviezdne obsadenie. Dobrý koncert to však nie je len plná športová hala. Veľmi rád mám hranie aj v kluboch, kde je to hlasnejšie a divokejšie. Z tých nedávnych vo mne rezonuje koncert s mojou kapelou NoControl v bratislavskom MMC, kde sme boli ako hostia jednej z popredných svetových metalových kapiel súčasnosti – Bullet For My Valentine. Bol to typ koncertu, ktorý mi naozaj dobil baterky.

Jimi s Marikou Gombitovou. Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Myslíš, že hrať na gitaru sa vie naučiť aj dieťa, ktoré na prvý pohľad nemusí mať talent?

Talent prichádza na rad až neskôr. Základným predpokladom je hudobný sluch. Bez neho to v hudbe, žiaľ, nepôjde. Netalentovaný hudobník či spevák dnes nie je žiadna výnimka. Treba však aj povedať, že nie každý, kto vie na nástroji hrať, musí v tom robiť aj kariéru. Takže ak niekto hrá, hoci nemá talent, vôbec to neodsudzujem. Hranie na nástroji môže byť spôsob sebarealizácie, koníček, iný pohľad na hudbu či spôsob nejakej duševnej hygieny. Poznám mnohých, ktorí hrajú či spievajú, no nemajú talent. Ich tóny ladia, technicky sú presné, no nič z toho nejde. Sú to proste len nejak poukladané tóny. Napriek tomu sú prínosom.

Teší ich to, dobíja im to baterky, mnohí v tom nachádzajú zase duchovný rozmer, ich nadšenie je často inšpirujúce. Niektorí si myslia, že im to neznie kvôli nejakej technike, tak sa v tom s nadšením vzdelajú a majú závideniahodný prehľad, o ktorý sa radi podelia, iní zase sledujú a kupujú samé novinky zo sveta hudobnín a vďaka týmto nadšencom som sa dozvedel o množstve vecí, o ktorých som nemal tušenia. Takže nech to vezmem z akejkoľvek strany, hrať na nástroj sa dá aj bez talentu a vie to byť aj prínosné, samozrejme, ak to nikto nikoho nenúti počúvať proti jeho vôli… to je snáď jasné.

Ako správny rocker máš isto obľúbené kapely, albumy či obľúbené skladby, ktoré ťa inšpirujú. Povedz nám o niektorých z nich. Ak nepočúvaš rock, čo iné? A prezraď nám aj tvoje najobľúbenejšie gitarové sólo

Ako otec dvojročnej dcéry a polročného syna mám úžasnú možnosť veľa hudby akoby znovuobjaviť. Chcem, aby moje deti už vo veľmi skorom veku vedeli, kto to bol Vivaldi, Freddie Mercury, Michael Jackson alebo G. B. Pergolesi. Vedia, ako znie koncert Iron Maiden aj ako znie Rachmaninov. Vedia, čo je fínsky folk, gospel aj rómska pieseň. Mnohé s nimi objavujem a k mnohému s vraciam. Som vďačný za túto možnosť pozrieť sa na hudbu takto inak.

Ak by som mal vybrať jednu skladbu, ktorá ma už tak dlhší čas drží, je to skladba od Bullet For My Valentine No easy way out. S deťmi máme zase momentálne top skladbu The Trooper od Iron Maiden. Ak nepočúvam rock, často siaham po klasickej hudbe. Už dlhšie u mňa v tomto vedú Obrázky z výstavy od M. P. Musorgského (hoci napr. časť Baba Jaga ďaleko do metalu nemá a veľmi rád mám tvorbu Skrilexa či Björk.

A najobľúbenejšie sólo? Možno mnohých prekvapím, že to nebude nič rockové, ale je to sólo zo skladby Moonlight shadow od Mike Oldfielda. Je krásne vystavané aj zahraté a je aj dominantou tejto skladby. Ani po rokoch ma neomrzelo a vždy mi spraví deň, keď ho niekde započujem.

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Máš nejakú radu pre začínajúcich hudobníkov? Čoho by sa decká mali vyvarovať pri hre na gitaru?

Gitara nie je ľahký nástroj. Naozaj si vyžaduje trpezlivosť. Viem, že to znie ako to najväčšie klišé, no nevzdávať sa a nenechať sa znechutiť neúspechmi, je jediná cesta, ako uspieť. Samozrejme, ruka v ruke s prácou na sebe. Za veľmi dôležité považujem aj to, aby sa aj začínajúci hudobníci porovnávali len s tými najlepšími, a to nielen preto, aby videli v porovnaní svoje nedostatky – tie pomenovali a odstránili, ale aby boli aj motivovaní, že aha, on to dokázal, teda je to možné!

Čo si myslíš o slovenských rádiách a výbere hudby, o slovenských hudobníkoch v dnešnej dobe?

Priznám sa, že ako poslucháčovi mi je občas celkom smutno z toho, čo počujem a s výnimkou troch rozhlasových staníc, z ktorých ani jedna nehrá mainstream, sa rádiám vyhýbam, hoci sa to de facto nedá. Toto však rozhodne nie je žiaden hejt. Podľa mňa je ok každá hudba, ktorá má svojho poslucháča. To, že je mne proti srsti, predsa neznamená, že niekomu inému nemôže spôsobiť radosť. A to je predsa hlavnou úlohou hudobného odvetvia, o ktorom sa bavíme. Čo ma však mrzí, je fakt, že poslucháč si vo veľkej miere vyberá z toho, čo mu rádiá ponúknu, čo znamená, že rádiá aj určitým spôsobom formujú poslucháčsky vkus. Bol by som rád, ak by mali určitú latku kvality, pod ktorú by klesnúť nemali, a to bez ohľadu na hudobný žáner.

V tomto som veľmi uvítal zákon o percentách hranosti domácej tvorby. Jedným z pozitívnych dopadov je aj to, že hudobní dramaturgovia tak hľadajú kvalitné slovenské kapely a skutočne im aj dávajú priestor. Súčasná aj nastupujúca generácia slovenských umelcov má rozhodne čo ponúknuť a uvedomuje si, že poslucháč v roku 2020 už stále menej a menej rozdeľuje svoje poslucháčske kritériá na tvorbu domácu a zahraničnú. To si kapely uvedomujú a to sa odráža na náraste kvality domácej produkcie, ktorá navyše dostáva svoj priestor, čo je pre kapely motivujúce a voči divákovi aj zaväzujúce.

Odkázal by si niečo študentom hudby, deckám, ktoré si doma samé „brnkajú“ na gitaru a veria, že raz založia kapelu či ostatným ľuďom v našom meste, ktorí sa hudbe venujú nejako inak?

Ak by som mal dať zopár rád tým, ktorí to s hudbou myslia vážnejšie, zneli by asi takto:

• Majte pokoru voči svojmu talentu. Nikto si ho nekúpil, ani nenašiel na ulici. Bol vám daný a naložte s ním čo najlepšie. Možno ním potešíte len partiu pri ohni, možno len sami seba a možno budete vypredávať športové haly…. Ale nikdy ním nepohŕdajte. Naložte s ním najlepšie, ako viete.
• Makajte na sebe, pretože, ak makáte, nájde si vás príležitosť, a keď si vás nájde príležitosť, musíte niečo ukázať.
• Prezentujte sa len tým, čo viete. Nezverejňujte polotovary a nevystupujte s nedocvičenými vecami.
• Nepodceňujte imidž.
• Buďte spoľahliví. Najlepší chcú k sebe len najlepších. Keď prídeš nepripravený, alebo budeš opakovane meškať, s najväčšou pravdepodobnosťou si si zatvoril dôležité dvere.
• Žite duchovne.
• Porovnávajte sa len s najlepšími.

Do Serede si sa prisťahoval. Aké boli tvoje začiatky v Seredi a čo pre teba znamená Sereď dnes?

Do Serede som sa prisťahoval vo veku 14 rokov. Presne si pamätám, čo bola prvá vec, ktorú som tu urobil. Mal som tu už jedného kamaráta a skôr, než som prekročil prah môjho nového bydliska, spýtal som sa ho, či nepozná nejakého bubeníka. Poznal, tak sme sadli na motorku, išli za ním a kapela bola na svete. Až vtedy som sa tu cítil naozaj doma. Sereď ma prijala s otvorenou náručou a umožnila mi vo svojom odbore rásť.

Patrím ku generácii, ktorá vyrastala v plechových čakárňach na starej autobusovej stanici. Patrím ku generácii, ktorá skákala cez plot do amfíku, ku generácii, ktorá leto trávila na „Baňách“ a na „Kolene“. A som rád, že som toto obdobie strávil práve tu. Našiel som tu svoju lásku a jej skvelú rodinu a taktiež som si tu založil aj rodinu vlastnú. A na oplátku sa snažím robiť Seredi len to najlepšie meno všade vo svete a veľmi ma teší, že mi za to bola udelená aj Cena mesta Sereď. Mesto šampanského a Horaliek, kde vystupujú svetové hviezdy. Čo viac si želať? Tu som doma.

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Zdroj: Osobný archív Jimiho Cimbalu

Páčil sa vám rozhovor? Podporte ho zdieľaním.