ROZHOVOR: Molekulárna biologička Lucia Ciglar pochádza zo Serede. Na Instagrame má účet „Kreslím vedu“, kde má už vyše 12 000 sledovateľov

Doktorka Lucia Ciglar patrí medzi osobnosti Serede, na ktoré sme právom hrdí. Jej zanietenosť pre vedu totiž vyústila až do ochoty o vede vzdelávať. A to aj napriek tomu, že momentálne žije s troma deťmi v Prešove. Lucka je však rodená Seredčanka, ktorá vyrastala pod títešom a detstvo strávila na Kolene.

Na Instagrame vytvorila úspešný profil kreslim_vedu, ktorý má v súčasnosti už vyše 12 000 sledovateľov. Patrí k úspešným vedeckým profilom, ktoré sledujú nielen študenti biológie a medicíny, ale aj laici, ktorých Lucka pomáha vzdelávať jednoducho a prehľadne v nie veľmi ľahkých témach.

V rozhovore sa dozviete:

• Prečo vyštudovala molekulárnu biológiu?
• Aký má vzťah ku Seredi?
• Ako sa vyrovnala s odchodom z nášho mesta?
• V akých odborných časopisoch sú jej ilustrácie uverejnené?
• Ako vzniká vedecká ilustrácia?
• Čo by odkázala mladým vedcom?
• A mnoho ďalšieho.

Dobrý deň pani doktorka. Študovali ste úžasný odbor biológie – molekulárnu biológiu. Prečo ste sa vlastne rozhodli práve pre tento odbor? Chceli ste byť odjakživa molekulárnou biologičkou? Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa „zahryzli do vedy“?

S istou dávkou nadsádzky by sa dalo povedať, že molekulárna biológia si vybrala mňa. Ako dieťa som dlho nevedela, čím chcem byť. V škole ma bavili prírodné vedy, možno aj tým, že som z lekárskej rodiny a v svojom otcovi som vždy mala veľký vzor. Milovala som aj matematiku (pri tejto príležitosti by som rada srdečne pozdravila dve úžasné dámy zo Serede, pani učiteľku Kováčovú a pani profesorku Navrátilovú, ktoré vo mne práve túto lásku k matematike vzbudili).

Dlho som ale ani netušila, že molekulárna biológia existuje, veda celkovo bola pre mňa veľmi abstraktný pojem. Dokonca som si zámerne vybrala univerzitu, kde bolo možné sa definitívne rozhodnúť pre odbor až po prvom ročníku. Našťastie som sa tam prakticky od prvého týždňa ocitla v laboratóriu, mali sme fantastických profesorov, a tak som hneď zistila, že som bola stvorená práve pre tento smer.

reklama

Vyrastali ste v Seredi. Aký máte vzťah k nášmu mestu? Študovali ste však neskôr v zahraničí, konkrétne v Nemecku. Kedy sa vám naskytla táto možnosť a ako hodnotíte túto životnú etapu, keď ste odišli do neznáma?

K Seredi sa mi viaže množstvo krásnych spomienok z obdobia môjho detstva a dospievania. Vyrastala som najprv na Vinárskej ulici a neskôr „pod títešom“, kde som vďaka mojim úžasným rodičom prežila nádherné chvíle. Spomínam na výlety na bicykloch, korčuľovanie na Kolene, pomáhanie mame v knižnici. Možnosť študovať v zahraničí prišla postupne a akosi prirodzene, spätne to vnímam tak, že k tomu smerovali všetky moje kroky a rozhodnutia. Bavila ma angličtina a na gymnáziu som sa jej intenzívne venovala nad rámec školy.

Aj vďaka tomu som sa dostala na International Baccalaureate program na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave, kde som strávila posledné dva stredoškolské roky. Toto bolo pre mňa kľúčové obdobie, tam som naplno zažívala radosť zo štúdia a medzinárodne uznávaná maturita mi otvorila dvere na zahraničné univerzity. Bez neustálej podpory mojich rodičov a starých rodičov by ale nič z toho nebolo možné.

Štúdium a adaptovanie sa na štúdium v inej krajine nie je práve najjednoduchšie. Čo bolo pre vás ťažké a ako ste sa s tým vyrovnali?

Najťažšie bolo pre mňa práve odlúčenie od rodiny. Tým, že som mala veľmi šťastné, harmonické detstvo a silné rodinné väzby, znášala som prvé mesiace v zahraničí naozaj ťažko. Mám ešte v čerstvej pamäti, ako som po prvom semestri priletela na viedenské letisko a pri stretnutí s rodičmi začala až hystericky plakať. Ľudia sa vtedy pozerali na nás veľmi zvláštne. Postupne som si na odlúčenie zvykla, bolo to jednoduchšie vďaka technológiám aj tomu, že ma štúdium bavilo a napĺňalo.

Túto otázku som v sebe otvorila opäť, keď sa nám narodili deti, s manželom sme to cítili podobne a chceli sme, aby vyrastali podobne ako my v blízkosti svojej rodiny a to bol aj hlavný dôvod nášho návratu na Slovensko.

Odporúčame

Molekulárna biologička Lucia Ciglar pochádza z nášho mesta. Na Instagrame približuje vedu pomocou obrázkov

Pôvodne ste ilustrovali zväčša články alebo výskumy – vedecké publikácie. Vaše úžasné vedecké ilustrácie vieme nájsť aj v špičkových odborných vedeckých časopisoch, ako sú Nature alebo Science. Kedy ste sa ale rozhodli, že začnete kresliť aj pre nevedeckú verejnosť?

Rozhodnutie kresliť pre nevedeckú verejnosť prišlo s nástupom očkovania proti COVID-19, kedy sa začali šíriť mnohé nepravdivé informácie. Mrzelo ma, že následkom dezinformácií ľudia nevnímali eufóriu z tohto veľkého úspechu vedy, ktorá vládla a ešte stále vládne vo vedeckej komunite. Princíp genetických vakcín vychádza zo základných poznatkov molekulárnej biológie, ktoré som využívala vo svojej práci aj ja, a tak sa ma tieto nepravdivé informácie a prehlbujúca sa nedôvera vo vedu dotýkali aj osobne.

Keďže som mala skúsenosti s „kreslením vedy“ pre odbornú komunitu, prišlo mi ako prirodzené pokúsiť sa priblížiť laikom mechanizmus a históriu vzniku týchto vakcín práve takouto formou. Postupne sa k tomu pridávali ďalšie témy a dnes vidím najväčší zmysel v šírení povedomia o vede všeobecne – o vedeckej metóde, analytickom myslení, publikačnom procese a podobne.

Luckinu tvorbu a vysvetlenia nájdete na jej webe s názvom Science illustrated. Okrem toho má rozbehnutý aj spomínaný Instagram, kde kresby uverejňuje.

zdroj: Lucia Ciglar

Doslova teda „kreslíte vedu“, na Instagrame máte už vyše 12-tisíc fanúšikov a venujete sa im pravidelne. Prinášate zaujímavé informácie a vzdelávate ľudí tým, že im vedu „polopate“ vysvetlíte kresbou. Aké pocity máte po dokončení ilustrácie?

Príprava obrázkov je časovo náročná a nezverejňujem ich často, preto je to pre mňa zakaždým pomerne veľká udalosť. Prežívam vtedy zmes rôznych pocitov – na jednej strane je to radosť aj úľava, že sa mi podarilo obrázky dokončiť. Na strane druhej nervozita, ako ich prijmú moji sledovatelia a či som sa v niečom nezmýlila. Od úplného začiatku totiž cítim veľkú zodpovednosť za to, aké informácie zverejňujem, preverujem ich niekoľkokrát a zvažujem každé slovo či pixel.

Človek je ale prirodzene omylný tvor, čo sa snažím aj na svojom profile prízvukovať a vysvetľovať. Hoci obrázky pripravujem najlepšie ako viem, môže sa v nich vyskytnúť nejaká chyba alebo nepresnosť. Zatiaľ sa mi to stalo raz a prišla som na to sama. Sú to v podstate veľmi podobné pocity, aké som prežívala pri publikovaní vedeckého článku, len s tým rozdielom, že vtedy sú omnoho intenzívnejšie, keďže ide o oveľa zložitejší a náročnejší proces.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lucia Ciglar (@kreslim_vedu)

Čo je najťažšie na príprave takejto ilustrácie? Máte rodinu, samozrejme, svoje povinnosti, ako dlho vám približne trvá takúto ilustráciu pripraviť? Je na to treba nejaký špeciálny program?

Dĺžka prípravy je rôzna, ale priemerne by som to odhadla na niekoľko týždňov, keďže práve pre rodinu a iné povinnosti sa tomu nemôžem venovať naplno. Záleží aj, koľko času mi zaberie príprava podkladov a štúdium literatúry. Používam program Adobe Illustrator, v ktorom som pracovala ešte v Nemecku a pomáham si fotobankou.

Ale svoj úplne prvý obrázok bunky som ešte ako študentka kreslila v Skicári a prvý obrázok publikovaný vo vedeckom časopise zasa v Powerpointe. Program alebo spôsob prevedenia považujem za druhoradý, ak má niekto chuť kresliť vedu, nech v tomto nevidí žiadne prekážky.

Odkiaľ čerpáte nápady? Máte nejakú svoju obľúbenú vedeckú oblasť, z ktorej sa „vynárajú“? Poprípade obľúbeného vedca, ktorý vás ku kresleniu a rozširovaniu aj vašich vlastných poznatkov inšpiruje?

Nápady čerpám hlavne z odbornej literatúry, ktorá je pre nevedeckú verejnosť nedostupná, ale zároveň jej výsledky sú dôležité a zaujímavé. Napríklad moje najnovšie obrázky o netopieroch a ich imunitnom systéme vznikli vďaka online vedeckej konferencii, ktorej som sa zúčastnila v decembri. Prednášal tam o nich vedec zo Singapuru, ktorý sa tejto téme venuje celý život. Keďže ma jeho prednáška hneď uchvátila, napísala som mu, či by som tieto informácie mohla zverejniť na svojom profile a on mi odpísal a poslal rovno celú prezentáciu.

Druhým zdrojom inšpirácie sú správy od mojich sledovateľov alebo príspevky na sociálnych sieťach. Výnimočne a nerada priamo reagujem na niektoré dezinformácie. Radšej využijem aktuálny záujem, ktorý vzbudili, a pretavím ich v niečo pozitívne a edukatívne. Tak vznikli napríklad obrázky o génovej terapii alebo argumentačných fauloch.

Venoval sa/venuje sa vede okrem vás aj niekto ďalší v rodine?

Som vďačná za príležitosť vysvetliť, ako to s tými vedcami v našej rodine je. Párkrát som totiž spomenula, že som ako dieťa žiadneho vedca nepoznala a veda bola možno aj preto pre mňa veľmi vzdialená. Ja som však vedca v svojej blízkej rodine mala, len som si to neuvedomovala. Môj drahý dedko bol totiž chemik a venoval sa výskumu a vývoju nových liečiv. Mám teraz doma niekoľko jeho patentov zo sedemdesiatych rokov. Keď som sa ale narodila, vykonával už riadiace funkcie, bol riaditeľom ŠÚKL a neskôr vypracovával odborné posudky na nové lieky.

Ako vedca v tom zmysle, že by bol v laboratóriu a bádal, som ho teda nevnímala. Spätne si ale uvedomujem, že ma nepriamo predsa len iste na mojej ceste k vede ovplyvnil. S láskou a tak trošku aj humorom naňho spomínam ako na výnimočne múdreho, čestného, tichého, no zároveň neústupného a tvrdohlavého muža, ktorému extrémne záležalo na presnom vyjadrovaní aj v bežnom živote. Moju milovanú babku to častokrát hnevalo a dokázali sa hodiny naťahovať aj na úplných banalitách, napríklad pri varení, čo sme my ostatní vnímali vždy veľmi úsmevne.

Až teraz túto stránku jeho povahy dávam do súvislosti s jeho povolaním, aj ja sa často pristihnem, ako manželovi vravím, že viem, že to so mnou nemá ľahké. Dnes by som jeho tvrdohlavosť opísala ako zanietenosť pre pravdu a exaktnosť, čo považujem za jeden zo znakov vedeckého zmýšľania a hoci som si to vtedy neuvedomovala, práve toto som mala na ňom najradšej.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lucia Ciglar (@kreslim_vedu)

Momentálne ste na Slovensku, avšak nie späť v Seredi. Prečo ste sa ale rozhodli vrátiť zo zahraničia naspäť? Venujete sa vede teraz naplno? Pristihnete sa niekedy pri tom, že vám chýba veda a vedecká kariéra?

Ako som spomínala, hlavným dôvodom bola rodina, a to na viacerých úrovniach. S manželom sme chceli, aby deti boli častejšie so svojimi starými rodičmi, bratrancami, tetami a ujami. Takisto sme si chceli dopriať tretie dieťa a ja som mala túžbu vynahradiť si čas, ktorý som obetovala vede. Odkedy som ako 19-ročná odišla zo Slovenska, naplno som sa venovala štúdiu a potom práci – moja materská dovolenka pri starších deťoch, ktoré sa narodili v Nemecku, trvala iba tri mesiace.

Tým, že aj manžel mal náročnú prácu a boli sme v zahraničí sami, bolo to s deťmi veľmi náročné a obaja sme túžili spomaliť. Ja som si aj vďaka pandémii a lockdownom užila čas s deťmi a teraz, po takmer piatich rokoch od nášho návratu, myslím na vedu prakticky neustále. Chýba mi veľmi a aj preto som rada, že sa jej môžem venovať aspoň takýmto, možno netradičným spôsobom.

Aké máte plány do budúcna? Čo by ste odkázali všetkým mladým ľuďom, ktorí sa rozhodnú takisto pre vedeckú dráhu?

S ťažkým srdcom, ale jediná rada, ktorú môžem mladým, nádejným vedcom dať, je ísť do zahraničia a zažiť vedu tak, ako ju poznám ja. Nevravím, že bola dokonalá a nerada zovšeobecňujem, ale v porovnaní s tým, čo počúvam a čítam o slovenskej vede, bola iná. Môj odkaz teda je: choďte, nabažte sa svetovej vedy dosýta a potom sa vráťte. Alebo aj nie, som presvedčená, že slovenskej vede sa dá pomáhať aj zo zahraničia. S týmto posolstvom súvisia aj moje plány do budúcna, v ktorých mám momentálne, celkom úprimne, zmätok.

Veľmi ma baví a vidím zmysel v tom, čo robím teraz, teda hovoriť, písať a kresliť o vede mojimi očami a dúfať, že svojou kvapkou v mori prispejem k zlepšeniu situácie na Slovensku. Na druhej strane tým, že deti sú už staršie a ja som si svoju túžbu venovať sa im naplnila, láka ma znova sa pustiť do niečoho odvážnejšieho v zahraničí. COVID spôsobil v molekulárnej biológii a jej klinických aplikáciách revolúciu a nie je pre mňa jednoduché sa len prizerať a nepriložiť ruku k dielu.

Vtedy si ale poviem, že pandémia nám ukázala aj to, ako veľmi je dôležité, aby laici vede porozumeli a dôverovali jej a možno budem užitočnejšia práve tým, keď ju budem ľuďom približovať. Vidím veľké nedostatky aj v tom, ako sa veda vyučuje na školách a ako celkovo náš vzdelávací systém zlyháva v učení detí vedeckému mysleniu (samozrejme, česť výnimkám). Čím sa vraciam na začiatok mojej úvahy. Je to navyše rozhodnutie, ktoré sa netýka len mňa, ale celej rodiny. Sama som zvedavá, čo nám budúcnosť prinesie.

zdroj: Lucia Ciglar

zdroj: Lucia Ciglar

zdroj: Lucia Ciglar

Páčil sa vám rozhovor? Podporte článok zdieľaním.