26.04.2024, meniny má
7. apríla 2019

Nafotili sme miesto, ktoré ste možno doteraz videli iba spoza múru. Čo všetko skrýva Židovský cintorín?

reklama

Židovský cintorín v Seredi je tajuplným miestom, ktoré väčšina Seredčanov videla iba spoza múru. My sme sa ho rozhodli navštíviť, aby sme vám priniesli jedinečný obsah a fotografie približujúce stav, v ktorom sa momentálne toto historické miesto nachádza.

Pôvod cintorína sa datuje od konca 18. storočia alebo začiatku 19. storočia. Málokto však vie, že pôvodný židovský cintorín bol na mieste, kde dnes stojí seredský dom kultúry. V roku 1777 bolo však vydané trpké nariadenie, ktoré zakázalo pochovávanie v blízkosti domov a obydlí. Židia si preto museli vybudovať súčasný cintorín, ktorý sa nachádza na Cukrovarskej ulici vedľa seredského cukrovaru. Židovský cintorín je cca 150 metrov dlhý a 50 metrov široký. Podľa pomníkov môžeme usúdiť, že Židia v Seredi bývali už v 17. storočí.

Zo staršieho cintorína sem boli prenesené aj barokové náhrobníky. Posledné náhrobné kamene sú tu z medzivojnového obdobia a ide o monumentálne žulové náhrobníky. Pár ďalších pochádza z 50. a 60. rokov 20. storočia. Oplotenie cintorína prešlo rôznymi opravami a renováciami. Vstupná brána slúžila ako Ciduk Badin (dom smútku) a postavili ju v roku 1882. V interiéri Domu smútku vytvorila Obchodná akadémia v Seredi pod vedením pedagogičky PhDr. Kláry Dobrovičovej Múzeum násilia – malé múzeum venované holokaustu a boju proti rasovej neznášanlivosti. Dom smútku dnes slúži ako historické miesto, v ktorom sa žiaci z okolitých škôl môžu dozvedieť dôležité informácie k téme holokaustu.

reklama

Detstvo strávila na židovskom cintoríne. Počítala hroby a pochovaných

Nie všetci tušia, že v našom meste žije Seredčanka, ktorej život bol úzko spätý práve so židovským cintorínom v Seredi a ktorá má na toto miesto mnoho spomienok. Alžbeta Vargová (rodená Bilková) sa narodila v roku 1929 a pochádza zo Serede, kde doteraz žije so svojím vnukom. Tri roky po jej narodení, v roku 1932, sa rodičia museli presťahovať do spomínaného domčeka na židovskom cintoríne.

Židovskí majitelia im dovolili bývať v domčeku pod podmienkou, že sa celá rodina bude o tento cintorín starať. Ich otec bol správcom cintorína a Alžbeta ako školáčka zaznamenávala poradia hrobov a rovnako aj pochovaných na židovskom cintoríne. Alžbeta Vargová prežila v domčeku na cintoríne celé svoje detstvo až do dospelosti. Dva roky po sobáši v ňom bývala aj so svojím manželom Jánom Vargom. Domček nemal elektrinu, vodu a ani zavedený odpad a rodina si musela nosiť vodu vo vedrách z neďalekej studne a prať vo Váhu. Príbeh Alžbety Vargovej je natoľko pôsobivý, že sme sa rozhodli pripraviť o nej samostatný článok. Jej svedectvá z tejto krutej doby sú neuveriteľné, a preto by sme tejto téme chceli venovať väčšiu pozornosť.

ZDROJ: ARCHÍV ALŽBETY VARGOVEJ

Temná minulosť sa bezprostredne spája aj s naším mestom

Židia zohrali v histórii nášho mesta naozaj významnú úlohu. Napríklad v roku 1865 tu žilo celkovo 2 443 židov. Vlastnili synagógu, modlitebňu, rituálny kúpeľ, starobinec a pekáreň. Okrem iného im patrilo niekoľko strategických podnikov, ako napríklad cukrovar, kávoviny, Frankovka alebo Perlovka.

„Chleba dávali našim ľuďom židia. Práve židia zamestnávali našich kresťanov. Okrem cukrovaru a Frankovky nebola v meste žiadna iná možnosť sa zamestnať,” potvrdila pre Projekt Paměť národa Seredčanka Alžbeta Vargová.

Hrôzostrašná antisemitská politika slovenského štátu znamenala postupné odobratie práv židovskej komunite na Slovensku. Židia nemohli vycestovať, uzatvárať zmiešané manželstvá a nemali ani len volebné právo. Nehovoriac o tom, že režim im obmedzoval náboženský život, vzdelanie a všetci židia od 16 do 60 rokov museli pracovať v hrozných podmienkach pod dozorom vlády.

Táto temná časť minulosti sa bezprostredne spája aj s naším mestom, v ktorom vznikol pracovný a neskôr zberný tábor v Seredi. Oficiálny názov tohto tábora bol „Koncentračné stredisko a pracovný tábor pre Židov v Seredi“. V roku 1938 v Seredi bývalo už len 1 200 židov, po vojne sa ich vrátilo iba 50. V týchto táboroch sa diali veci, ktoré si dnes ani len nedokážeme predstaviť, psychické a fyzické týranie zo strany gardistov bolo na dennom poriadku. Nehovoriac o mnohých násilnostiach a dokonca vraždách.

Ďalšie dva väčšie pracovné tábory, ktoré sa nachádzali aj vo Vyhniach a Novákoch, sa však nezachovali. Tieto tábory slúžili ako prestupná stanica pre židov, ktorých deportovali do koncentračných táborov. Odchod za prácou vtedy v skutočnosti znamenal istú smrť. Židia nevedomky a nedobrovoľne odchádzali do nacistických vyhladzovacích táborov, z ktorých sa iba malej časti podarilo utiecť.

Extrémizmus na vzostupe?

Pracovným táborom v Seredi prešlo neuveriteľných 16 000 ľudí. Dnes je to číslo, ktoré predstavuje celkové obyvateľstvo Serede. Jedno celé naše mesto. Viete si predstaviť niečo také v súčasnosti?

Smutnou realitou dnešnej doby je fakt, že aj napriek „čiernej“ kapitole našich dejín – politike slovenského štátu, sa stále v našej spoločnosti nájdu ľudia, ktorí ju obhajujú. Ktorí oslavujú Jozefa Tisa ako jedného z najväčších velikánov nášho národa a popierajú holokaust. A obdivovatelia tohto muža, ktorý obhajoval politiku antisemitizmu a podpisoval vládne nariadenia namierené proti Židom, sedia v slovenskom parlamente a počet ich prívržencov rastie.

Práve z tohto dôvodu je dobré a zmysluplné, že na mieste bývalého koncentračného a pracovného tábora vzniklo Múzeum holokaustu, ktoré pravidelne navštevujú početné školské skupiny. Jeho dôležitou činnosťou je prostredníctvom vzdelávacích programov, určených v prvom rade práve žiakom a študentom, predchádzať všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.

A aby sme nezabudli, prečo je politika slovenského štátu odsúdeniahodná, pripomeňme si jeden výrok Jozefa Tisa.

„Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.“ Jozef Tiso

Znevážiť miesto posledného odpočinku odpadkami je hanebné

Keď sme s našou redakciou navštívili seredský židovský cintorín za účelom tvorby článku, počas prechádzky sme si všimli veľké množstvo odpadu, ktoré sa nachádzalo najmä v blízkosti múru. Rozsah odpadkov a smetí nás nemilo prekvapil a mrzelo nás, že ľudia dokážu znevážiť aj také posvätné miesto ako je cintorín.

Nedalo nám to a na druhý deň sme urobili brigádu, počas ktorej sme vyzbierali všetky smeti, ktoré tam ľudia hádžu cez plot. Pri 85. plechovke sme prestali počítať. Okrem toho sme tam našli kopu autosúčiastok, plastových fliaš a vriec, ktoré tam zjavne niektorí občania pravidelne len tak prehadzujú. Aj týmto spôsobom chceme verejnosti ukázať, že na našom prostredí nám záleží a rozmýšľame, že s podobnými aktivitami budeme pokračovať.

Kompletný fotoreport z návštevy cintorína vám prinášame na záver. Rozhodli sme sa nafotiť viacero záberov, aby ste mali z článku čo najväčší zážitok. Sme presvedčení, že tieto fotky vás pohltia svojou tajuplnou atmosférou. Článok vznikol aj vďaka pomoci bývalej pedagogičky PhDr. Kláry Dobrovičovej, ktorá pre židovskú komunitu v Seredi urobila mnoho úctyhodných vecí. Týmto sa jej chceme veľmi pekne poďakovať za podporu.

Veríme, že ste sa v tomto článku dozvedeli mnoho zaujímavých informácií o našom cintoríne a že aj vďaka nemu si všetci aspoň na chvíľu pripomenieme obete holokaustu, rasového násilia a odmietneme akékoľvek prejavy xenofóbie, útlaku či diskriminácie.

Ako to vyzerá za múrmi židovského cintorína? Pozrite sa na tieto mrazivé fotografie.

Jedinečné zábery na židovský cintorín z vtáčej perspektívy.

Dom smútku, v ktorom kedysi bývala Alžbeta Vargová. Dnes je v ňom múzeum plné autentických materiálov z tejto temnej doby.

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním

Zdroje: www.pametnaroda.cz
www.sme.sk / Alžbeta Vargová: Spravodlivá medzi nami / Marcel Kováč
www.seredskenovinky.sk / Sereď v Jeruzaleme / PhDr. Klára Dobrovičová
www.pamiatkynaslovensku.sk
www.nzr.trnava.sk / Matej Beránek
Archív Kláry Dobrovičovej
www.dennikn.sk
Publikácia Dejiny mesta Sereď, 2002 / Eva Vrabcová, Rastislav Petrovič
Zdieľať na Facebooku