Viliam Karmažin bol hudobnou legendou, ktorú nám závidel celý svet. Ako vyzeral život tohto fascinujúceho Seredčana?

Viliam Karmažin sa dá s určitosťou považovať za jednu z najväčších osobností nášho mesta. Ak by sme sa pokúšali nájsť ešte niekoho s rovnakými úspechmi, hľadali by sme márne. Meno Viliama Karmažina by podľa nás mal poznať každý obyvateľ Serede, aby sme nikdy nezabudli na túto veľkú hudobnú legendu.

Hudobné nadanie sa prejavilo už v detstve

Viliam Karmažin sa narodil 23. septembra 1922 v Leopoldove. Zaujímavosťou je, že sa narodil priamo v leopoldovskej väznici, kde jeho otec pracoval ako vrchný dozorca. Túto informáciu má dokonca zapísanú aj v rodnom liste.

Svoje hudobné nadanie prejavoval už od detstva. Prvý kontakt s hudbou a samotným dirigovaním nadobudol ešte na meštianskej škole v Leopoldove. Ako ešte počas života prezradil pre mynitra.sme.sk:

„Počas hodiny spevu nás učiteľ sprevádzal na husliach. Keď sme už pieseň vedeli, dal si husle pod pažu a prechádzal sa od katedry po zadnú stenu medzi lavicami. Raz sme niečo nezaspievali dobre, on sa v prostriedku otočil a všimol si, ako ja za jeho chrbtom s ceruzkou v ruke dirigujem triedu. Vytiahol ma z lavice za vlasy a musel som za spevu spolužiakov oddirigovať tú pieseň. Odvtedy som dirigoval aj školský zbor, ktorý on nacvičoval.“ 

reklama

Viliam Karmažin za mlada. Zdroj: archív VK, Jozef Uhlárik

Kariérne začiatky v Seredi

V roku 1939 sa s rodinou presťahoval do Serede, kde pokračoval so spevom a dirigenstvom. Svoje pôsobisko našiel v hudobnom zbore Zvon, ktorý založil v roku 1925 ďalší velikán a legenda nášho mesta Ján Fischer.

Jána Fischera vymenovali v roku 1942 za inšpektora hudobných škôl na Slovensku, s čím súvisel aj jeho odchod do Bratislavy. Po jeho odchode prevzal zbor práve Viliam Karmažin, ktorý mal v tom čase dvadsať rokov a bol ešte len študentom trnavského gymnázia. Popri ňom dirigoval aj zbor Zora v Galante.

Viliam Karmažin so zborom. Zdroj: archív VK, Jozef Uhlárik

Spevácky zbor Zvon a jeho životná láska

Viliam Karmažin prežil so speváckym zborom Zvon celý život. Neuveriteľných 76 rokov rokov viedol členov svojou dirigentskou paličkou, aj keď radšej ako paličku používal na dirigovanie svoje prsty. Repertoár spevokolu tvoria klasické zborové piesne, spirituály či sakrálne a ľudové skladby.

Spoločne sa zúčastnili na stovkách speváckych súťaží a koncertných vystúpení, ktorých bolo približne 600. Jedno z najcennejších vystúpení pána Viliama Karmažina bola audiencia u Svätého Otca Jána Pavla II. vo Vatikáne a vystúpenie v celoštátnej súťaži v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe, kde sa umiestnili na krásnom 6. mieste.

„Keď je dobre nacvičený súbor, tak stačí, keď dirigent hýbe jedným prstom alebo pracuje tvárou. Moji speváci si za tie roky zvykli, že keď som sa na nich zamračil, už nebolo niečo v poriadku, keď som sa usmieval, boli spokojní aj oni.“ Viliam Karmažin pre portál mynitra.sme.sk.

V tomto zbore si našiel pán Karmažin aj svoju životnú lásku Editu, s ktorou prežili krásny a na zážitky bohatý život.

Spevácky súbor Zvon so svojím dirigentom. Zdroj: archív VK, Jozef Uhlárik

Dirigentstvo ako koníček

Obdivuhodné je, že dirigentstvo bolo pre Viliama Karmažina vždy len koníčkom. Popri ňom učil matematiku a hudobnú výchovu vyše 35 rokov. Študoval na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Dokonca má vyštudovaných aj sedem semestrov inžinierskeho staviteľstva a architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave.

Vtedajší režim mu však túto školu nedovolil úspešne dokončiť. Je to až neuveriteľné, že ho zo školy vylúčili za to, že hrával v kostole na organe. K výlučeniu dopomohlo aj to, že otec pána Karmažína bol kostolníkom, bratia miništrovali a sestra bola mníška.

Viliam Karmažin počas vystúpenia. Zdroj: archív VK, Jozef Uhlárik

Zápis v Guinnessovej knihe rekordov

Úžasnú kariéru dirigenta pretavil do niečoho, čo sa ešte žiadnemu Seredčanovi nepodarilo. V roku 2013 bol zapísaný do Guinnessovej knihy rekordov ako najdlhšie pôsobiaci dirigent na svete. O tento zápis sa pričinilo potvrdenie od národného umelca Milana Nováka, ktorý pod jeho taktovkou spieval v zbore na Stromkovej slávnosti v Leopoldove už v roku 1936. „Mal som len 14 rokov. Aby ma bolo vidieť, navŕšili mi kopec hliny,“ spomínal pán Karmažin na Stromkovú slávnosť pre denník Nový čas.

Svoju dirigentskú rolu viedol nepretržite neuveriteľných 76 rokov, čím o päť rokov prekonal dĺžku pôsobenia španiela Juana Garces Queralta. V roku 2014 bol vyznamenaný Zlatou plaketou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky za šírenie dobrého mena Slovenska a za prezentáciu vysokej kvality slovenskej kultúry v zahraničí.

Viliam Karmažin s certifikátom zápisu do Guinnesovej knihy rekordov. Zdroj: archív VK, Jozef Uhlárik

Cestovanie bola druhá vášeň

S koncertmi a vystúpeniami bolo logicky spojené aj cestovanie. Pán Karmažin za svoj život precestoval viac ako tridsať krajín sveta. Cestovaniu sa venoval aj mimo dirigentskej kariéry a spoznávanie nových krajín patrilo medzi jeho najväčšie záľuby.

Ako sa vyjadril pre Život.sk, veľmi rád spomína na Irán, ktorý mohol v dobe socializmu navštíviť vďaka svojej sestre, ktorá ako mníška učila v Teheráne na miestnom lýceu. Hudobnému dirigentovi zo Serede odmietli na veľvyslanectve udeliť víza, preto sa jeho sestra prihovorila u svojej vtedajšej žiačky, zhodou okolností miestnej princeznej. Z vďaky potom zložil pre kráľovskú rodinu hudobnú skladbu.

Zdroj: archív VK

Svoj život bohatý na zážitky opísal v knihe Spomienky dirigenta. Poslednýkrát sa ako dirigent speváckeho zboru Zvon predstavil 22. septembra 2012, deň pred jeho 90. narodeninami. Aj potom však ešte hral na organe v kostoloch v Seredi, Šintave a Dolnej Strede. Viliam Karmažin zomrel vo veku 95 rokov 10. apríla 2018.

Dúfame, že tento článok bude spomienkou na úžasného človeka a osobnosť nášho mesta. Za svoj život dosiahol svetové úspechy, ktoré naše mesto robia jedinečným. Sme presvedčení, že príbeh Viliama Karmažina by mali poznať všetci Seredčania.

Veríme, že aj podľa vás si významný občan mesta, akým pán Karmažin určite bol, zaslúži vlastný pamätník na dôstojnom mieste. Pamätnú tabuľu ako symbol jeho života a odkazu, že aj človek z malého mesta dokáže dobyť celý svet.

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním.