Niklová huta, ktorá je v súčasnosti opustená, fungovala tri desaťročia. Zostala po nej iba neďaleká skládka lúženca, ktorá výrazne znečisťuje okolie.
Napriek tomu ide o jeden z poznávacích znakov Serede a jej opustené priestory navštevujú nielen fotografi.
O výstavbe huty v Seredi rozhodli orgány ČSSR počas druhej polovice 50. rokov 20. storočia. Niklová huta bola štátnym podnikom, ktorý poskytoval až 1 500 pracovných miest. Od začiatku výroby v roku 1962 sa v hute ročne vyrobilo 1 700 až 3 200 ton niklu a 60 ton elektrolytického kobaltu.
Výrobu z dovážanej nekvalitnej albánskej rudy štát každoročne dotoval sumou v rozmedzí od 180 mil. Kčs do 250 mil. Kčs. Až 99 % z rudy však predstavoval odpad. Po spracovaní obsahoval približne 50 % železa, zbytok bola hlušina.
Aj napriek rôznym bezpečnostným opatreniam bola výroba karcinogénna. Zamestnanci museli povinne dvakrát ročne navštíviť závodného doktora. Bohužiaľ, mnohí postupne získali rôzne choroby alebo alergie.
Keď v roku 1991 prestal štát podnik financovať, výrobu už bolo čoraz ťažšie udržať. Výroba sa skončila v roku 1992, kedy sa už spracovala len zvyšná dovezená ruda. Postupne sa do areálu nasťahovali drobné firmy a fabriky, huta začala chátrať a majetok sa znehodnocoval.
Vedľajším produktom pri výrobe bol lúženec, z ktorého za tie roky vznikla skládka vážiaca až 6,5 milióna ton. Na niektorých miestach dosahuje výšku až 40 metrov. Je tvorená polymetalickým prachom, odpadom vzniknutým pri výrobe niklu.
Nikel je prvok, ktorý má na organizmus nielen genotoxické, ale aj embryotoxické, karcinogénne a teratogénne účinky. Ročne sa do ovzdušia a prostredia, v ktorom bývajú tisícky ľudí, vypráši 20 – 60 ton tohto čierneho prachu. V minulosti obyvatelia vraveli tiež o znečistení budov, záhrad, áut a obávali sa zdravotných následkov.
Dnes už vieme, že tieto zdravotné následky sú reálne dokázané a ide hlavne o alergické, astmatické a v neposlednom rade aj onkologické ochorenia, ktoré môže pravidelné dýchanie čiastočiek odpadu po Niklovej hute spôsobiť. Ďalší problém je aj to, že halda nemá spevnené spodné lôžko z betónu. To znamená, že obsah a škodliviny prenikajú do spodných a okolitých vôd.
Dokázali to aj výsledky rozborov z terénneho výskumu v roku 2010, podľa ktorých sú v pôde v blízkosti skládky kritické hodnoty koncentrácie ťažkých kovov, najmä niklu a chrómu. Rovnako existujú štúdie, ktoré potvrdzujú znečistenie prachovými časticami v rádiuse až 50 kilometrov, znečistenie pôdy aj podzemnej vody, ako aj chronické ochorenia obyvateľov vplyvom úniku znečistenia.
Dopad niklovej huty na životné prostredie a ľudské zdravie sa začal monitorovať až v 90. rokoch 20. storočia. Skládku lúženca a areál má od roku 1993 vo vlastníctve súkromný majiteľ.
V rokoch 1993 – 1994 bola časť skládky (3,8 ha) prekrytá pomocou pripraveného pôdneho substrátu. Tento návrh biologickej rekultivácie sa osvedčil a od roku 1995 prebiehala rekultivácia skládky bez odvozu materiálu, len s upravením sklonu svahov skládky a výsevom nízkej vegetácie.
V roku 2020 vznikla aj iniciatíva „Z čiernej na zelenú“, ktorej organizátori žiadajú formou petície odstránenie huty a skládky. Obracajú sa najmä na ministra životného prostredia SR, ministra pôdohospodárstva SR a ministra zdravotníctva SR, aby urýchlene prijali opatrenia vedúce k riešeniu environmentálnych záťaží súvisiacich s Niklovou hutou Sereď, najmä:
Podľa vyjadrenia Miroslavy Sabovej Dudášovej, jednej z autoriek petície: „Veľmi veľa ľudí si myslí, že je to malý regionálny problém, malá regionálna záťaž, veď ich máme na Slovensku viac ako 2 000, ale nie je to tak. Je to jedna z najväčších neriešených environmentálnych záťaží na Slovensku. Prach, ktorý odtiaľ odfukuje, sa šíri do rádiusu až 50 kilometrov. To znamená, že to ovplyvňuje takmer milión obyvateľov Slovenska.“
Napriek tomu, že budova nie je v práve najlepšom stave, láka svojím výzorom. Jej „zákutia“ našli využitie v komerčnom prostredí. Čoraz viac ľudí navštevuje Sereď práve kvôli objektu Niklovej huty, ktorý často prirovnávajú k Černobyľu.
Nielen miestni fotografi, ale aj rôzni influenceri či blogeri využívajú toto miesto na natáčanie rôznych videí. Objavuje sa aj v hudobných videoklipoch. Obľúbená je tiež záhadná hojdačka umiestnená na jednom z poschodí.
Niklová huta sa objavila aj v projekte slovenských tvorcov Scenery (Scenéria), ktorý sa snaží podporiť rozvoj súčasného hudobného umenia, vytvárať podmienky a podporné prostredie pre činnosť slovenských skladateľov, rozširovať pôsobnosť súčasného hudobného umenia širokej verejnosti a vytvárať priestor na spoluprácu v tomto prostredí na celoslovenskej a medzinárodnej úrovni.
Svoju selekciu predviedol v objekte Niklovej huty kvalitný domáci reprezentant elektronickej hudby – Jimmy Pé. Tento bratislavský klubový rezident má presah aj do zahraničia.
Toto miesto sa dá označiť aj ako paradox. Veľký paradox. Na jednej strane sú tu ľudia, ktorí sa chcú huty zbaviť. Na druhej strane sú umelci, ktorí navštevujú miesto či už kvôli fotografiám alebo tvorbe videoklipov. Hoci je v súčasností koronakríza, každé umenie, hoci realizované aj v takýchto priestoroch, dokáže potešiť a možno aj pohladiť na duši.