ROZHOVOR: Pracovala v knižnici, v Kine Nova aj v známej požičovni Mikesh. Ivonku Kudacsekovú pozná naprieč generáciami veľké množstvo Seredčanov

Prinášame vám veľmi príjemný rozhovor s pani Ivonkou Kudacsekovou, ktorú poznajú mnohí Seredčania už dlhé roky.

V pokoji sa posaďte so šálkou čaju či kávy a prečítajte si milé, vtipné a úprimné slová od pani Ivonky. Niektoré informácie vás možno aj milo prekvapia, iné pobavia. Veď, nechajte sa prekvapiť.

V rozhovore sa dozviete:

• Odkiaľ pani Ivonka pochádza?
• Ako sa dostala k práci vo videopožičovni?
• Na aké vtipné príhody spomína?
• Čo ponúka vo svojej darčekovej predajni?
• Aké má plány do budúcnosti?

Pani Ivonka, ste rodená Seredčanka?

Mnohých to možno prekvapí, ale nepochádzam zo Serede. Seredčanka som len srdcom. Bývam v Galante a myslím, že to mám dokonale rozdelené. Rodinný život vediem v Galante, čo je krásne, čisté a zelené mesto.

Pracovne som už od roku 1991 v Seredi. Tým, že som ráno prichádzala do práce a večer alebo v noci z nej odchádzala, veľa ľudí nevedelo a ani nevie, že nie som Seredčanka. 

reklama

Zdroj: Seredsity.sk

Ako ste sa vlastne ocitli v Seredi? Čo Vás sem zavialo?

Maturovala som v roku 1987 na Gymnáziu v Galante a hneď po maturite, keďže ma nezobrali na VšP v Nitre, som nastúpila do Okresnej knižnice v Galante. Po štyri a pol roku som prešla do Knižnice v Seredi. Medzitým som stihla popri zamestnaní študovať tri roky na FiF UK V Bratislave, odbor knihovníctvo a nemecký jazyk.

Ale mala som veľmi dobrú a zaujímavú prácu. Chodila som po všetkých miestnych knižniciach v okrese a robila revízie knižného fondu (inventúru). Dostali sa mi do rúk krásne knižky. Spoznala som celý okres, všetky dedinky, mestá, ľudí. Naučila som sa komunikovať s ľuďmi a vychádzať s každým. Keď nebola naplánovaná žiadna revízia, robila som vo výpožičnom oddelení pre dospelých v Galante, Šali aj v Seredi a na katalogizácii knižného fondu. 

Z knižnice som bola pracovne presunutá do Domu ČSSP (Dom československo-sovietskeho priateľstva). Tam som mala na starosti tiež  knižnicu a prednášky, besedy, výstavy, akcie… Bohužiaľ, v roku 1990, rok po revolúcii, nás zrušili. A tak som sa vrátila späť do knižnice. Bola som vyslaná na sťahovanie knižnice z kaštieľa v Seredi do novopostavenej budovy mestského kultúrneho strediska. A tu sa začala moja seredská etapa života.

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Mnohí si Vás pamätajú z videopožičovne Mikesh, no Vy ste svoju skvelú náladu prinášali Seredčanom už v predošlej práci v Kine Nova. Priblížite nám aj čitateľom, čo ste pre kino robili?

Vždy ma bavilo, keď bolo po mne vidieť robotu, výsledok. Keď sa knižnica oficiálne otvorila, šéfka bola so mnou spokojná a ostala som tu robiť. Aj vo výpožičnom oddelení, aj v katalogizácii a otvorili sme aj hudobné oddelenie s MC kazetami a LP platňami. 

Riaditeľom priľahlej časti budovy MsKS a S-klubu mladých bol Martin Tomčányi. Občas chodil do knižnice pracovne a raz mi navrhol, či by som nechcela ísť robiť k nemu. Ja som typ človeka, ktorý najradšej všetko spraví sám a „neodchádza z boja“. Prehováral ma dlhšiu dobu, až som napokon súhlasila. A nič lepšie som nemohla urobiť. Začal sa mi báječný život. Super kolektív, super šéf, super práca, zábava, kontakty… robila som na pol úväzok v MsKS a na pol úväzok som mala prenajatý priestor na „butik“ hore vedľa Fota Klčo. 

V MsKS som začínala ako pokladníčka na ekonomickom úseku. Vydávala som lístky pre pokladníčku kina, fitnes, preberala tržby, chodila do banky, na poštu, robila na počítači. Neskôr ma Martin nahovoril, či neskúsim robiť reklamné panely, tabule a plagáty pre filmové predstavenia. Necítila som sa na to, ale Martin mi veril a asi vo mne videl potenciál. 

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Zdroj: Archív Ivon Kudacsekovej

Zo začiatku som mala z tej práce stresy. Boli to na môj vkus (vzhľadom na moju výšku) ohromne veľké kusy tabúľ, na ktoré bolo treba ku každému filmu napísať a namaľovať pútavý obrázok s textom, dátumom. Mala som vždy po ruke šamlík, na ktorý som musela vystúpiť, aby som dočiahla namaľovať celú tabuľu.

Hrali sa tri filmy týždenne a na každý film sa robili dve tabule – do okna a nad vchod. To je šesť tabúľ týždenne plus raz mesačne dvakrát tabuľa s mesačným programom, plus objednávky, transparenty, plagáty. Neskôr pozvánky a reklamy na akcie. Niekedy som stíhala len tak tak. Ale boli to pre mňa ďalšie nezabudnuteľné zážitky a skúsenosti. 

To, že ma práca bavila, bolo vidieť aj na tom, že veľakrát namiesto toho, aby som išla domov o 17.30 hod. z butiku, neskôr z videopožičovne, tak som ešte išla naspäť do kina maľovať.

Zdroj: Archív Ivon Kudacsekovej

Ako vytvorenie takého plagátu vyzeralo? Predpokladáme, že ste ho kompletne celý robila ručne.

Jeden pútač na film sa maľoval na plátno natiahnuté na drevený rám s rozmermi 1,5 x 3 m. Keď bolo nové plátno, tak sa podkladový náter robil aj trikrát, lebo veľmi salo, ale tabuľa bola ľahučká. Keď už sa viackrát premaľovávala, išlo to ľahšie, ale naberala aj na váhe.

Nad vchod sa robil pás – drevený rám a na ňom buď plátno, alebo sololit. A raz mesačne sa robili tabule ku vchodu kina a na námestie, kde na ráme bol sololit o veľkosti 3 x 3 m a to už bola riadna fuška. Mala som fitko zadarmo vo výtvarnom ateliéri.

Inšpirácia na jednotlivé tabule a plagáty vzišla buď z prečítania anotácie o filme, alebo z originálneho plagátu k filmu. Najradšej som robila reklamy na rozprávky.

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Zdroj: Seredsity.sk

Utkvel Vám niektorý z plagátov v pamäti dodnes? Na aký film to bolo?

Z filmových reklám sa mi najviac páčila reklama na film Posteľ plná ruží. To som neskôr aj namaľovala kamarátovi ako obraz na narodeniny, trochu okorenený nápad s aktom. Občas sme vymysleli s vedúcou kina aj akciu, súťaž k niektorým filmom alebo rozprávkam. Ak sme zohnali sponzora, boli aj darčeky. Napríklad k filmu Men in black sme dali vyrobiť malé zápalky v tvare MiB a tričká.

Robievala sa aj tombola. Z predaných lístkov sa losovali darčeky. Alebo keď sa hral Pokemón, tak som si vymyslela, a teraz mi napadá, aká som bola predvídavá… Zohnala som si v potravinách rôzne typy a veľkosti krabíc, pomaľovala som ich a na každú som namaľovala postavy z Pokemóna. Tieto krabice som „porozhadzovala“ po vestibule kina, povešala na stĺpy, schovala rôzne a kto si našiel krabičku, mohol si ju zobrať. A za 20 rokov je taká appka.

Najhroznejší podľa mňa bol plagát na Deň detí. Mala som predstavu, že tam chcem mať na bledožltom podklade veľkú Snehulienku a cez to napísaný program akcie. Všetko bolo ok a v poriadku, pekné, ale výraz Snehulienky… chúďa! Keďže tváre naozaj neviem kresliť, tak z nej bola nasratá Snehulienka.

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Ako si spomínate na tieto časy? Venovali ste sa umeniu aj mimo práce?

Práca v kine bola pre mňa naozaj ideálna. Veľmi ma bavila, nebol to žiadny stereotyp, nebola som obmedzovaná. Páčilo sa mi, keď sme robili diskotéky, Večer s fitnes, Danceline (celoslovenská tanečná súťaž), koncerty a vystúpenia.

Dávala som do tej práce celé srdce a je mi ľúto, že závisť nakoniec vytlačila z mesta kultúru. MsKS prešlo pod dom kultúry. A keďže niektoré pracovné pozície sa zdvojili, tak my z MsKS sme dostali výpovede. Počas práce v kine som nebola taká kreatívna, ako dnes. Občas som niečo namaľovala a venovala ako darček.

Ako ste sa z práce v kine dostali k práci v legendárnej seredskej požičovni kaziet Mikesh na poschodí kina Nova? Odtiaľ si Vás pamätá mnoho Seredčanov.

Ako som spomínala, mala som prenajatý priestor na obchodík. Ale vtedy som predávala tovar, ktorý som nakúpila. Raz, asi po roku pendlovania medzi knižnicou, MsKS a butikom ma Martin zoznámil s Petrom Mikulášom, ktorý hľadal priestor pre videopožičovňu. Stačil mu kúsok. Na jeden stôl a jeden regál. Tak som mu prepustila časť predajne. Neuveríte, ale naozaj mal asi 200 ks videokaziet, a to požičiaval. Zapisoval do zošita – deň, meno, číslo VHS a cena (tuším 20 korún).

Keď som robila v kine, tak predal aj moje veci. Keď nemohol on, tak som požičiavala VHS ja. Postupne sa rozširoval na dva regále, tri… Až v roku 1993 sme sa dohodli, že mu prepustím celý priestor a on ma zamestná. Obojstranne výhodná dohoda. Pracovala som aj v kine a poobede vo videopožičovni. Popri základnom podstatnom biznise v požičiavaní VHS a neskôr DVD sa menil sortiment doplnkových služieb, ako predaj elektroniky, puzzle, slnečných okuliarov, pyrotechniky, prázdnych nosičov atď.

Ale čo sa nemenilo, bola skvelá partia pracovníkov. Striedali sme sa Peter, Janko, ja a neskôr pribudol Robo. Nakrátko sme mali ešte Mareka a Rada. V najlepších časoch sme museli byť v robote aj traja, aby sme stíhali. Bola som uňho asi 20 rokov alebo možno aj viac, kým sa nerozhodol, že s tým skončí. V tom čase sa už požičiavalo veľmi málo.

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Zdroj: Seredsity.sk

Požičovňa Mikesh určite patrila v tej dobe k najobľúbenejším obchodom v Seredi. Ako si spomínate na toto obdobie?

Postupne skončili všetky požičovne, ktoré skúšali podnikať v tomto odbore. Mali sme najväčší a najširší výber filmov a rozprávok. Trapasy vznikali, keď na jeden film bola rezervácia aj na týždeň, dva dopredu. Ak niekto nevrátil na čas VHS alebo DVD, celý zoznam rezervácií sa posúval. Neskôr bolo veľmi zdĺhavé viesť evidenciu v zošitoch a počítať „pokuty“ za oneskorené vrátenie. A tak Peter kúpil počítač a program pre požičovne. 

Mali sme stálych a verných zákazníkov, denných aj týždenných. Mali sme zákazníka, kamaráta Jarka Vodrážku, ktorý zobral ráno dva – tri nové filmy a poobede ich doniesol a hneď nás informoval, ktorý aký je, či sa oplatí požičať… Veľa sa požičiavalo rozprávok a veľmi dobre išlo porno. Práve pri tomto žánri vznikali vtipné momenty a to hlavne z mojej strany. Od kolegov to tak vtipne nevychádzalo. 

Páni chodievali pre porno pravidelne a keď raz jeden prišiel vrátiť takúto VHS, tak som sa opýtala: „Dám vám ešte?“ Kolega Janko sa pustil do hurónskeho smiechu. Trapas bol, aj keď si jeden zákazník vybral DVD film Snehulienka a lovec. Nepovedal, pre koho to chce ani nič bližšie. Na druhý deň prišiel vrátiť a smial sa, že čo som mu to dala, že pustil to synovi a syn úplne ticho pozeral a divné zvuky išli z izby. Bol to dramaticko-erotický žáner. 

K nám chodili naozaj asi všetci obyvatelia Serede. Ešte aj teraz sa mi stane, že príde 20 – 25-ročný človek ku mne do obchodu a povie „Ja si vás pamätám, k vám sme chodili hore do kina požičiavať si kazety.“ Vtedy to boli malé deti, ktoré chodili s rodičmi alebo starými rodičmi. Dnes už tieto deti majú svoje deti.

Zdroj: Archív Ivony Kudacsekovej

Pamätáte sa na najvyššiu pokutu za omeškané vrátenie filmu?

Penále za požičané tituly bola polovička z ceny na kus a jeden deň. Zákazníci boli poriadni, väčšinou vracali DVD na čas. Ak vznikalo penále, tak väčšinou po víkende, že nevrátili v pondelok, ale v utorok. Najvyššie penále si ani nepamätám, ale niekedy to boli dosť vysoké sumy.

Hlavne, keď niekto ochorel alebo bol v nemocnici a došiel po mesiaci, že ja som mal doma kazety. Vtedy sa ešte prižmurovali obidve oči a úsmev a čokoládka k tomu a vždy sme sa nejako dohodli. Keď boli dlho nevrátené DVD, tak sme posielali aj „upomienky“ na pripomenutie sa. Ale málokedy to pomohlo. Aj dnes majú určite niektorí Seredčania doma ešte nevrátené DVD od nás.

Aký je Váš recept na vždy dobrú náladu? Ľudia si Vás z tej doby pamätajú ako neustále usmiatu a vtipnú osobu. 

Ani ja, ako každý človek, nemám vždy dobrú náladu. Ale snažím sa nezaťažovať ostatných svojimi starosťami a problémami, snažím sa ku každému správať slušne, s úsmevom. Veď sa hovorí, aká akcia, taká reakcia. Vidím na ľuďoch, že keď aj vstúpia do môjho obchodíku zamračení, tak ich milo a s úsmevom pozdravím a väčšina sa v tvári rozjasní.

Mám šťastie, až na pár jedincov, ktorí ma riadne oklamali, že mám stále dobrú, zaujímavú a kreatívnu prácu a dobrých priateľov pri sebe. Tí mi pomáhajú zvládať aj ťažšie situácie v živote. A práca s ľuďmi je zaujímavá a krásna, aj keď ťažká. Jediné, čo ma ťaží a bráni v ešte väčšom pracovnom rozlete, je výška nájomného za môj obchod, ktorá je oproti ostatným prevádzkam na Perlovke raz taká vysoká. To ma trápi viac-menej každý deň. 

A recept na dobru náladu? Nebrať sa príliš vážne, prijímať a vyžarovať dobro, usmievať sa, keď sa dá. Verím v dobro ľudí aj napriek pár zlým skúsenostiam. A verím aj v dobro majiteľa môjho obchodného priestoru. 

Zdroj: seredsity.sk

V roku 2014 ste sa stali majiteľkou DVD požičovne Mikesh Vy. V tomto roku ste sa aj presunuli do priestorov vedľa Perlovky?

Peter sa rozhodol predať priestor. S novým majiteľom som sa dohodla na prenájme. A tak sa v roku 2014 začala éra mojej totálnej samostatnosti a majiteľky ešte DVD požičovne a internetky.

Ešte rok som prevádzkovala aj DVD požičovňu a internetku, ale už som pridávala aj iný tovar, drobnosti a dekorácie. Aj tu som mala šťastie na dobrých ľudí. Kamarát rušil kvetinárstvo a išiel do zahraničia pracovať. Dal mi všetok tovar a ja som ho začala predávať.

Bol to krásny tovar. Som mu za to veľmi vďačná, lebo ma to povzbudilo a naštartovalo. V roku 2015 som už stiahla DVD a začala ich vypredávať a prešla som na darčekovú predajňu. Ale stále to nebolo ono. Cítila som, že chcem niečo, čo inde nie je, byť prvá. 

Mnoho ľudí, hlavne mladších ročníkov si Vás pamätá už z tohto obchodíku vedľa Perlovky, kde ste dodnes. Kedy ste postrehli, že sa čas DVD skončil? 

Všetko zlé aj dobré nás posúva ďalej. Nemám rada zmeny, takže keď Peter Mikuláš povedal, že sa budeme sťahovať z kina na Perlovku, nebola som s tým celkom stotožnená. Ale ako som ja stále snívala o kvetinárstve alebo darčekovej predajni, tak aj Peter mal svoje sny.

Požičiavanie DVD pomaličky klesalo, veľa ľudí si zaplatilo rôzne TV balíky, kde vysielali nové aj staršie filmy. Nastupovala éra filmov na USB kľúči, hardiskoch, predplatených TV balíkoch. Postupne sa rozširovali mobilné telefóny s internetom, WiFi, takže aj internetová kaviareň zaznamenávala pokles návštevníkov.

Zdroj: seredsity.sk

Vzadu kedysi bývala aj internetová čitáreň, ktorú vyhľadávali ľudia napríklad pri robení referátov. Máte nejaké spomienky na ľudí, ktorí sa pravidelne vracali a využívali tieto služby? 

Presťahovali sme sa, myslím, že to bolo v roku 2008, a okrem DVD požičovne zriadil Peter aj internetovú kaviareň. Bol to veľmi dobrý nápad. Mali sme päť počítačov a boli takmer nonstop obsadené. Ľudia chodili na internet na Pokec, Facebook, zoznamky, autobazár, ale aj skypovať s rodinou v zahraničí. Niektorí strávili pri počítači aj dve – tri hodiny.

Vytláčali sme z mailov, internetu, skenovali. A musela som sa učiť vedieť pomôcť, poradiť. Veľa ľudí chodilo, že potrebujú niečo vyplniť, odoslať. Deti potrebovali robiť rôzne zaujímavé projekty a referáty do školy. V tom čase sme už robili len Peter a ja.

Dnes už mám len jeden počítač, ale prepisovanie, referáty a projekty do školy robím stále. Tak sa stalo, že som začala aj prepisovať a vypracovávať ročníkové práce, úradné žiadosti, návrhy na súd, životopisy, zmluvy…

Z DVD požičovne sa stala darčeková predajňa. Aký sortiment u Vás dnes vyhľadávajú ľudia najviac?

Raz prišla jedna zákazníčka a pri rozhovore spomenula, že vyrába z umelých kvetov rôzne dekorácie. Spýtala som sa, či ich nechce doniesť na predaj. A tak som začala brať na komisionálny predaj rôzne handmade výrobky a vznikla Handmade originál darčeková predajňa IKA.

Bolo to presne to, o čom som snívala. Pomáhať miestnym výrobcom spropagovať a predať ich výrobky a zároveň zákazníkom ponúknuť na jednom mieste netradičné, ručne vyrobené a originálne darčeky.

Zdroj: seredsity.sk

Stále rozširujem sortiment, ľudia sú veľmi šikovní a kreatívni, už aj sami chodia ponúkať svoje výrobky. Pokojne, ak niečo vyrábate alebo poznáte niekoho so zaujímavým sortimentom, môžete sa zastaviť. Ak takýto tovar ešte nemám, veľmi rada nadviažem spoluprácu. Aj sama som získala čas a priestor na kreatívnu tvorbu. Vyrábam mydlové dekorácie, umelé dekorácie, sezónne výrobky, venčeky, maľujem, vypaľujem. Skúšam sa realizovať a tvoriť. 

Mojím obchodným mottom je, že u mňa kúpite všetko od narodenia až po smrť. Medzi najvychytanejší sortiment patria plienkové torty, mydlové kytice, ozdobené šampanské, šálky s menom, sviečky. V poslednom čase sú v kurze drevené tabuľky k výročiam aj s vtipným textom, náramky s menom, maľované šálky, svietniky či obrazy.

Ako novinku sa chystám rozšíriť ponuku o potlač na tričká, zástery, mikiny, body, ale aj šálky s vlastným textom alebo obrázkom. Bude možné dať si spraviť aj firemné tričká, koberčeky, rohože, fototapety… Dúfam, že to bude čoskoro. 

Zdroj: Seredsity.sk

Ste zapamätateľná aj vďaka Vašej výške. Vnímali ste niekedy svoju výšku ako prekážku popri práci?

Veľa ľudí ma pozná v Seredi vďaka požičovni, kinu, obchodíku, vedeniu jednoduchého účtovníctva a robeniu daňových priznaní. Ale hlavne som zapamätateľná vďaka mojej výške. Meriam len 140 cm, ale vôbec to nevnímam ako hendikep, skôr mi to prináša vtipné situácie. Keď buď v mojom, alebo aj v inom obchode musím niekoho poprosiť, aby mi niečo podal. Alebo keď sa vedľa mňa postaví niekto, kto meria 190 cm.

Často sa stáva, že deti, keď ma vidia, povedia: „Aha, mami, aká malá teta.“ Vtedy sa usmejem a poviem, že preto musia všetko papať, aby narástli. Pri práci a v každej práci som mala a mám príručné schodíky alebo šamlík, aby som bola „vyššia“.

Všetci sme nejakí, každý má aj chyby. Ale dôležité je neľutovať sa a bojovať. Keby sme boli všetci dokonalí, nebol by život zaujímavý a veselý. Treba sa zmieriť sám so sebou a mať sa rád. 

Je niečo, čo by ste radi odkázali našim čitateľom?

Vyznie to možno pateticky a neúprimne, ale som vďačná za všetky príležitosti a všetkých ľudí v mojom živote. Veľa som sa naučila. Som veľmi rada, že sa mi podarilo zrealizovať môj sen. Zákazníci sú, dúfam, spokojní, snažím sa každému dobre poradiť alebo pomôcť, prípadne vymyslieť darček. Nemám problém na hotový výrobok dopísať číslo, meno, text. Budem veľmi rada, keď bude o moje služby a tovar stále väčší záujem a nebránim sa ani ďalším dodávateľom. Určite sa ešte niečo nájde, čo u mňa chýba.

Bola by som veľmi rada, keby si môj obchodík obľúbilo čo najviac zákazníkov, keby som ešte veľa rokov mohla pomáhať ľuďom obdarovávať blízkych a kamarátov originálnymi darčekmi, ktoré nekúpia v hociktorom obchode, ale LEN U MŇA.

Zdroj: Seredsity.sk